Mestá a obce, priemysel a životné prostredie -- zdanlivo rozdielne strany trojuholníka, ktoré však spolu úzko súvisia nielen teritoriálne a ekonomicky, ale aj v mnohých ďalších súvislostiach. Mestá a obce, rovnako ako priemysel, majú vo vzťahu k životnému prostrediu množstvo obdobných povinností. Takisto stav životného prostredia a možnosti využívania prírodných zdrojov nemalým podielom limitujú existenčné funkcie a rozvoj priemyslu aj miest a obcí.
Účinné uplatňovanie samosprávy podľa princípov trvalo udržateľného rozvoja by malo byť postavené na troch pilieroch -- legislatíve, ekonomických nástrojoch, dobrovoľných iniciatívach podnikovej sféry, miest a obcí. Ich efektívny vplyv predpokladá ich spoločné využívanie vo vzájomnej väzbe.
Neprehľadná a zložitá legislatíva
Environmentálna legislatíva, ako prvý z uvedených pilierov, prekonala v súvislosti so vstupom Slovenska do Európskej únie významné zmeny. V predvstupovom období bolo novelizovaných množstvo právnych predpisov. Boli prijaté viaceré nové právne predpisy, ktoré vniesli do slovenskej environmentálnej legislatívy celkom nový systémový prístup riešenia environmentálnych vplyvov. Ako príklad je možné uviesť zákony o prevencii závažných environmentálnych havárií, o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia a o obchodovaní s emisnými kvótami. V súčasnom období sa pripravuje právna úprava riešenia environmentálnych záťaží, v závere legislatívneho procesu je návrh zákona o prevencii a náprave environmentálnych škôd.
Pozitíva uvedeného procesu harmonizácie slovenskej environmentálnej legislatívy boli sprevádzané aj niektorými rušivými prvkami. Súčasná environmentálna legislatívna je pomerne zložitá a často aj neprehľadná. Do jednotlivých kľúčových zákonných noriem sa vtesnalo množstvo ustanovení nesúrodých najmä z hľadiska úrovne riešenia problematiky. Príkladom toho je napríklad súčasný zákon o vodách a zákon o odpadoch. Neprehľadnosť právnej úpravy zvyšuje aj množstvo v krátkom čase za sebou prijímaných noviel, nezriedka priraďovaných k právnym predpisom, ktoré so zameraním novely nemajú žiadny súvis.
Ako riešiť staré problémy
V posledných rokoch je často diskutovanou témou potreba riešiť environmentálne záťaže, ako pozostatky činnosti priemyslu a iných činností z minulých období. Škody na životnom prostredí je nevyhnutne potrebné riešiť. Ich predpokladaný rozsah a z toho vyplývajúci objem potrebných finančných prostriedkov je však taký veľký, že nájsť a do praktického použitia uviesť vyhovujúci model legislatívneho riešenia je zložité. S prípravou návrhu zákona o environmentálnych záťažiach začalo ministerstvo životného prostredia v roku 2004, jeho zameranie však skôr vyhovovalo podnikateľským subjektom z oblasti prieskumných a sanačných prác. Postupne prepracúvaný návrh zákona má viaceré problémové miesta, ako je určenie zodpovednosti za stav vzniknutý v minulosti, rozsah zodpovednosti štátu a vyčíslenie dosahov odstraňovania záťaží na povinné subjekty. Medzičasom však v EÚ vstúpila do platnosti rámcová smernica o vode a následne aj novoprijatá dcérska smernica pre podzemnú vodu, ktoré riešia otázku starých záťaží. Vzhľadom na to, že Slovensko ako riadny člen EÚ, je viazané v plnom rozsahu plniť úlohy vyplývajúce z tejto rámcovej smernice, po jej úplnej transpozícii do súčasnej právnej úpravy je predpoklad, že v potrebnom rozsahu budú riešené všetky nevyhnutné otázky legislatívneho ošetrenia starých záťaží. Prijatie osobitného zákona o environmentálnych záťažiach by v takom prípade znamenalo vytvorenie duálneho postupu, ktorý by nebol vhodný ani pre štát, ani pre samotné povinné subjekty. Ak sa na podporu prijatia samostatného zákona o environmentálnych záťažiach uvádza potreba tohto zákona, ako predpokladu na čerpanie eurofondov, ide o omyl. Slovensko na to, aby mohlo tieto prostriedky čerpať, nepotrebuje zákon, ktorý má environmentálne záťaže v názve, ale právnu úpravu, ktorá rieši problém environmentálnych záťaží.
Spolupráca podnikov a samosprávy
Ekonomické nástroje, ako druhý z uvádzaných pilierov, sú v podmienkach Slovenska stále nedocenené a odborne nedostatočne zvládnuté. Na rozdiel od striktnej legislatívy, postavenej na povoľovaní a zákazoch, ukladaní povinností, určovaní limitných hodnôt, sú síce štátom kontrolovaným nástrojom, ich pôsobenie má však mäkší a flexibilnejší charakter. Podnikateľskej sfére a samosprávam by mali umožňovať voliť pri porovnateľnom environmentálnom význame najvhodnejšie riešenia. V súčasnosti sú tieto nástroje využívané sporadicky, v niektorých prípadoch skôr vzniká kontraproduktívny dôsledok pôsobenia ekonomicky nastavených pravidiel (cenová nevýhodnosť používania recyklovaného papiera, využívania "zelenej" energie). Obrat v tomto smere môže azda priniesť až nová generácia ekonómov schopných rozmýšľať aj v environmentálnom rozmere.
Zavádzanie tretieho z uvedených pilierov -- dobrovoľných iniciatív podnikovej sféry a samospráv -- úzko súvisí s postupným vývojom environmentálneho povedomia ich predstaviteľov a odborných pracovníkov, ktoré v posledných rokoch smeruje čím ďalej tým viac k postupnej zmene prístupu k riešeniu ich vplyvov na životné prostredie. Dobrovoľné iniciatívy podnikovej sféry miest a obcí sú výsledkom ich nezvratného presvedčenia o potrebe riešenia environmentálnych vplyvov priemyselnej výroby a iných činností a o nevyhnutnosti vytvárať pri ekonomických aktivitách také podmienky, aby tieto vplyvy neprekročili mieru narúšajúcu rovnovážne stavy v prírode. Nepochybne ich treba považovať za prejav zodpovedného postoja súčasnej generácie k stavu životného prostredia, ktorý po nás prevezmú nasledujúce generácie.
V súčasnosti už značne rozšírenou iniciatívou podnikovej sféry a samospráv sú dobrovoľné nástroje riešenia environmentálnych vplyvov. Jedným z prvých dobrovoľných nástrojov sú systémy environmentálneho manažérstva, uplatňované podľa normy ISO 14 001 alebo ako schéma EMAS. Uplatňovanie tohto druhu iniciatív sa postupne rozvinulo na celú škálu ďalších nástrojov dobrovoľného charakteru, ktoré majú svoj nepochybný environmentálny význam aj v pôsobnosti samospráv. Patrí medzi ne čistejšia produkcia, environmentálny reporting, environmentálne účtovníctvo, zelené nakupovanie, ozeleňovanie verejných zákaziek a dobrovoľné dohody nad rámec platnej legislatívy.
Mestá a obce v spolupráci s priemyslom môžu spoločne riešiť viaceré úlohy starostlivosti o životné prostredie s využitím možností a skúseností každej z týchto strán. Existuje rad pozitívnych prípadov tejto spolupráce, keď samosprávy v spolupráci s miestnymi podnikateľskými subjektmi riešili napríklad spoločné čistenie odpadových vôd, využívanie alebo zneškodňovanie odpadov a ďalšie úlohy súvisiace s ochranou životného prostredia. V tejto súvislosti by som rád upozornil na ponuku ASPEK -- Asociácie priemyselnej ekológie na Slovensku prispieť k vytvoreniu systémovo ponímaného modelu informovanosti a následného využívania ponuky podnikateľských subjektov v environmentálnom sektore v prospech riešenia uvedených úloh miest a obcí.
StoryEditor