Môj známy pracuje v Írsku. Daňové priznanie si nepodal. Ak pracoval v Írsku od roku 2004 (rok 2004 bol kombinovaný, ukončil pracovný pomer na Slovensku, daňové priznanie zaňho odviedol zamestnávateľ) a zároveň v tom roku už nastúpil do pracovného pomeru v Írsku, mal v roku 2005 podať daňové priznanie aj za prácu v Írsku? Pracuje tam od spomínaného roku 2004 podnes, no vzhľadom na to, že na Slovensku nemal žiadny príjem, daňové priznanie tu nepodával.
Ak daňové priznanie nepodal, bolo to preto, že bol rezidentom Írska, pobyt viac ako 183 dní. Kde a ako môže získať konkrétny doklad o tom, že bol a je rezidentom Írska? V prípade, že tento doklad dostane (za obdobie spätne až doteraz), má ho predložiť dodatočne na daňovom úrade v SR? V prípade, že ho i tak podať mal, čo má spraviť, aby danú situáciu napravil a čo mu za to hrozí?
Na určenie, či má daňovník povinnosť vysporiadať si na území Slovenskej republiky svoju daňovú povinnosť osobne podaním daňového priznania, je rozhodujúci rozsah jeho daňových povinností v Slovenskej republike, teda či má na tomto území neobmedzenú alebo obmedzenú daňovú povinnosť alebo inými slovami, či je rezidentom Slovenskej republiky na daňové účely alebo nerezidentom.
Podľa zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov je osoba s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky považovaná za rezidenta tohto štátu, má povinnosť podať si na tomto území daňové priznanie a daňovo si vysporiadať všetky svoje celosvetové príjmy.
Keďže v tomto prípade daňovník uvádza, že je súčasne rezidentom aj Írska podľa írskych vnútroštátnych daňových predpisov, pretože splnil podmienku dĺžky pobytu na tomto území presahujúcu 183 dní, dochádza k tzv. konfliktu dvojitej rezidencie.
Konflikt dvojitej rezidencie znamená, že osoba je považovaná za daňovníka s neobmedzenou "celosvetovou" daňovou povinnosťou súčasne aj v Írsku, aj v Slovenskej republike podľa vnútroštátnej daňovej legislatívy týchto štátov, a teda nie je možné podľa daňových predpisov zainteresovaných štátov jednoznačne určiť štát rezidencie tejto osoby.
Preto je na rozhraničenie dvojitej rezidencie potrebné použiť taký nástroj, ktorý má "vyššiu právnu silu", respektíve je nadradený vnútroštátnej legislatíve oboch štátov. Takýmto nástrojom je medzinárodná Zmluva medzi Slovenskou republikou a Írskom o zamedzení dvojitého zdanenia a zabránení daňovému úniku v odbore daní z príjmov a z majetku, ktorá bola uverejnená v Zbierke zákonov pod č. 365/2000.
V článku 4 ods. 2 zmluvy sú uvedené kritériá, ktoré sa používajú na rozhraničenie dvojitej rezidencie fyzickej osoby. Tieto rozhraničovacie kritériá sa uplatňujú postupne v poradí, v akom sú uvedené v zmluve, pričom na určenie, rezidentom ktorého štátu je konkrétna fyzická osoba, nie je potrebné uplatniť všetky kritériá.
Vo vzťahu k Írsku ide o nasledujúce kritériá:
a) stály byt;
b) stredisko životných záujmov;
c) obvyklé zdržiavanie sa;
d) štátna príslušnosť;
e) vzájomná dohoda príslušných úradov zmluvných štátov.
Pri posudzovaní jednotlivých kritérií je zrejmé, že na určenie rezidencie je rozhodujúce nielen zhodnotenie ekonomických, respektíve hospodárskych pomerov, ale aj osobných pomerov a sociálnych väzieb daňovníka tak, aby bolo možné zistiť, vo vzťahu ku ktorému štátu má daňovník -- fyzická osoba tieto väzby užšie a kde teda bude považovaný za rezidenta.
Po určení štátu, ktorého rezidentom bude fyzická osoba, sa tento výsledok rozhraničenia použije aj na účely vnútroštátnych daňových predpisov. Ak by osoba po uplatnení medzinárodnej zmluvy bola rezidentom Írska, bola by považovaná na daňové účely za nerezidenta Slovenskej republiky, aj keď by mala na území Slovenskej republiky trvalý pobyt.
Ak by bol daňovník po uplatnení rozhraničovacích kritérií podľa zmluvy považovaný za rezidenta Slovenskej republiky, je podľa zákona o dani z príjmov povinný daňovo si vysporiadať všetky svoje príjmy na území Slovenskej republiky aj napriek skutočnosti, že v príslušnom zdaňovacom období nepoberal príjmy zo zdrojov na území Slovenskej republiky, iba zo zdrojov v zahraničí.
Keďže v roku 2004 bol daňovník ekonomicky a pravdepodobne aj sociálne aktívny na území Slovenskej republiky, predpokladáme, že v zdaňovacom období 2004 bol na daňové účely považovaný za rezidenta Slovenskej republiky a mal si na tomto území podať daňové priznanie, v ktorom by uviedol a daňovo vysporiadal aj príjmy zo zdrojov na území Írska.
Ak v roku 2005 došlo u daňovníka k zmene rezidencie (napríklad presunutím strediska jeho životných záujmov zo Slovenskej republiky do Írska) a tento sa stal rezidentom Írska podľa írskych vnútroštátnych daňových predpisov a tiež po uplatnení zmluvy, mal daňovník uvedené skutočnosti neodkladne oznámiť a preukázať svojmu miestne príslušnému daňovému úradu na území Slovenskej republiky.
Najdôveryhodnejší doklad, ktorým je možné preukázať, že osoba je rezidentom iného štátu, je potvrdenie o rezidencii, ktoré vydá príslušný daňový alebo finančný úrad štátu, ktorého rezidentom sa daňovník stal -- v tomto prípade Írska.
Aby potvrdenie vydané írskymi daňovými orgánmi, ktorým daňovník preukazuje slovenskému daňovému úradu, že je rezidentom Írska, splnilo svoj účel, je potrebné, aby obsahovalo aj informáciu, že dvojitá rezidencia daňovníka bola rozhraničená aj podľa zmluvy.
Ak by v predmetnom potvrdení nebola táto skutočnosť uvedená, potvrdenie by nedostatočne preukazovalo, že rezidencia osoby bola určená aj s použitím príslušnej zmluvy, a teda slovenský daňový úrad by naďalej považoval daňovníka za rezidenta Slovenskej republiky podľa slovenských daňových predpisov a začať konať vo veci nepodania daňového priznania a nezaplatenia dane.
Potvrdenie daňových orgánov Írska o tom, že daňovník je rezidentom tohto štátu, je potrebné predložiť slovenskému daňovému úradu neodkladne po jeho vydaní.
Vzhľadom na nedostatok informácií je zložité posúdiť, v akom štádiu sa tento prípad v súčasnosti nachádza. Vo všeobecnosti daňové orgány Slovenskej republiky postupujú pri správe daní podľa zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov. Úplné znenie zákona o správe daní bolo uverejnené v Zbierke zákonov pod č. 119/2008.
Ak daňovník podá daňové priznanie po lehote ustanovenej osobitným zákonom, daňový úrad mu uloží pokutu do 500 000 Sk, najmenej však 1 000 Sk, ak ide o fyzickú osobu. Ak daňovník nepodá daňové priznanie ani v lehote určenej daňovým úradom vo výzve, daňový úrad mu uloží pokutu do 1 500 000 Sk, najmenej 10 000 Sk ak ide o fyzickú osobu (§ 35 ods. 4 a 5 zákona o správe daní). Pri vyrubovaní sankčného úroku z dane nezaplatenej v stanovenej lehote alebo v správnej výške sa postupuje podľa § 35b zákona o správe daní.
Je však potrebné zdôrazniť, že uložením pokuty nezanikajú povinnosti, za ktorých porušenie bola pokuta uložená.
Pripomíname, že pri uplatnení medzinárodných zmlúv v oblasti daní, ktorými je Slovenská republika viazaná (takouto je aj zmluva s Írskom), možno daňovníkovi vyrubiť daň alebo rozdiel dane najneskôr do desiatich rokov od konca roku, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie (§ 45 ods. 3 zákona o správe daní).
Preto by malo byť v záujme daňovníka, aby sa informoval na svojom miestne príslušnom daňovom úrade, zistil, v akom štádiu sa prípad nachádza a vysporiadal si svoje daňové záležitosti na území Slovenskej republiky.
Otázky posielajte na Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript.