Do kuchynského kútika chcete kúpiť pre zamestnancov chladničku, mikrovlnku, rýchlovarnú kanvicu či kávovar, v ktorých si môžu uchovávať alebo pripravovať nápoje a jedlá. Uzná ich daňová kontrola?
Posúdenie výdavku:
Účel použitia elektrospotrebičov je ten istý bez ohľadu na to, či sa používajú ako hlavný nástroj na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov napríklad v kaviarenských alebo stravovacích zariadeniach, alebo či sa používajú v kanceláriách, dielňach a iných podnikateľských priestoroch.
Rozdiel je v tom, že v kaviarenských a stravovacích zariadeniach sa podieľajú drobné spotrebiče na dosiahnutí, zabezpečení a udržaní príjmov z ekonomického hľadiska priamo a výdavky na ich obstaranie sú bez problémov uznané za daňové výdavky. Problém s výdavkami však vzniká vtedy, ak sa drobné spotrebiče používajú v kanceláriách, dielňach a na iných miestach, v ktorých sa síce vykonáva podnikateľská činnosť, ale na dosahovaní, zabezpečovaní a udržaní príjmov sa podieľajú nepriamo.
Nepriamo znamená, že drobné spotrebiče podnikateľ kupuje kvôli zamestnancom, ktorí ich používajú počas pracovnej doby, a tým prispieva k lepšiemu výkonu ich práce. Alebo tak robí kvôli obchodným partnerom, s ktorými sa lepšie komunikuje, ak im podá občerstvenie a v neposlednom rade aj kvôli sebe, pretože ich používa tým istým spôsobom ako zamestnanci, a teda aj efekt je ten istý.
Drobné spotrebiče sa dokonca aj v kaviarenských a reštauračných zariadeniach používajú na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov nepriamo, pretože slúžia aj zamestnancom počas pracovnej doby, používajú sa aj na občerstvenie obchodným partnerov, ale aj na občerstvenie samotných podnikateľov. Z ekonomického pohľadu by sa dalo povedať, že náklady na nepriame dosahovanie, zabezpečenie a udržanie príjmov predstavujú nepriame alebo režijné náklady podnikateľa.
Každý podnikateľ má množstvo režijných výdavkov, ktorých zahrnutie do daňových výdavkov nie je spochybňované kvôli tomu, že sa na príjmoch nepodieľajú priamo. Dobrým príkladom sú výdavky na obstaranie stolov, stoličiek, skríň, telefónov, faxov, kancelárskych potrieb, ktoré sú tak všeobecného charakteru, že ich používa každý podnikateľ bez ohľadu na predmet podnikania. Rozdiel medzi týmito výdavkami a výdavkami na drobné spotrebiče nie je žiadny.
Odporúčanie:
Zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov (ďalej len ZDP) v základných definíciách v § 2 písm. i) uvádza, že za daňové výdavky sa považujú výdavky na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, ktoré boli preukázateľne vynaložené daňovníkom, sú zaúčtované v účtovníctve daňovníka alebo zaevidované v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11, ak zákon neustanovuje inak. Ďalšie podmienky uznania výdavkov ako daňových výdavkov sú uvedené v § 19 ods. 1 ZDP, podľa ktorého ak je výška výdavku limitovaná ZDP alebo osobitným predpisom, tak sa za daňový výdavok považuje preukázaný výdavok len do výšky tohto limitu a len v rozsahu a za podmienok stanovených ZDP.
V § 21 ZDP sú vymenované výdavky, ktoré nie sú uznané za daňové výdavky, to znamená, že sú z daňových výdavkov vylúčené. Výdavky na obstaranie drobných spotrebičov v § 21 ZDP nie sú uvedené. To znamená, že pri posúdení, či výdavky na obstaranie drobných spotrebičov sú daňovo uznané, treba vychádzať z kritérií uvedených v § 2 a § 19 ZDP.
Ak si zhrnieme tieto kritériá, tak potom za daňové výdavky môžeme uznať výdavky, ktoré:
-- súvisia alebo sú vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov,
-- sú preukázateľne vynaložené,
-- sú zaúčtované, alebo zaevidované,
-- sú dodržané podmienky § 19 ZDP.
Záver:
Ak výdavky na drobné spotrebiče sú preukázateľne vynaložené, sú zaúčtované alebo zaevidované, ak sú dodržané podmienky § 19 ZDP (napríklad ak by drobné spotrebiče splnili podmienky zaradenia do hmotného majetku, tak by sa museli odpisovať), je úplne nepodstatné, či súvisia alebo sa podieľajú na príjmoch priamo alebo nepriamo. Dôležitá je skutočnosť, že sú to výdavky, ktoré súvisia s dosahovaním, zabezpečením a udržaním príjmov daňovníka.
Z tohto dôvodu sa domnievam, že bez ohľadu na to, čo je predmetom podnikateľskej činnosti, či podnikateľ túto činnosť vykonáva v kancelárii, v dielni, alebo na inom mieste podnikania, či ju vykonáva sám alebo za pomoci svojich zamestnancov, výdavky na obstaranie drobných spotrebičov sú u neho považované za daňové výdavky.
Na záver by som rada vyslovila nádej, že s názorom "kávovar patrí pod výdavky na reprezentačné", sa odborná verejnosť vrátane správcov dane konečne vysporiadali. To znamená, že kávovar už nepovažujú za výdavok na reprezentáciu.
Vypracovala: Ing. Marta Stohlová, daňová poradkyňa, členka SKDP