Slovenské SOLVIT centrum riešilo prípad týkajúci sa povinnosti rodinných príslušníkov občana EÚ, ktorí sú občanmi tretieho štátu, predložiť vízum pri vstupe na územie Slovenskej republiky. Prípad do databázy SOLVIT vložilo partnerské české SOLVIT centrum.
Občan Českej republiky cestoval na Slovensko v máji minulého roka so svojou manželkou a synom, ktorí majú trvalý pobyt na území Českej republiky, avšak sú občanmi Ruskej federácie. Na hraničnom priechode manželke a synovi po dlhšej konzultácii zabránili vstúpiť na územie Slovenskej republiky s odôvodnením, že potrebujú vízum. Stalo sa to aj napriek skutočnosti, že mali so sebou všetky potrebné doklady preukazujúce skutočnosť, že sú rodinnými príslušníkmi občana Českej republiky -- pas, sobášny list. Týmto došlo k paradoxnej situácii, pretože mesiac predtým celú rodinu na územie Slovenskej republiky na inom hraničnom priechode, po predložení týchto dokladov, bez akýchkoľvek problémov vpustili. Vedúci zmeny na hraničnom priechode im oznámil, že víza si môžu obstarať na inom hraničnom priechode, a to za poplatok 4-tisíc korún na osobu. Túto možnosť však odmietli. Na slovenskom veľvyslanectve v Prahe a slovenskom konzuláte v Brne sa dozvedeli, že manželka a syn potrebujú pre vstup na územie Slovenskej republiky víza a za ich vydanie skutočne musia zaplatiť 4-tisíc korún na osobu, súčasne sa vyžadovalo ešte predloženie pozývacieho listu. Tento český občan si myslel, že boli porušené práva jeho a rodinných príslušníkov na slobodný pohyb v rámci EÚ, a preto sa obrátil na SOLVIT centrum, aby vyriešilo jeho problém.
Kľučkovanie medzi legislatívou
Dôležitým prvkom v tomto prípade je skutočnosť, že Slovenská republika, rovnako ako aj Česká republika, dosiaľ nie sú súčasťou tzv. schengenského priestoru, v rámci ktorého boli zrušené vnútroštátne hraničné kontroly a vydávajú sa pre celé toto územie jednotné schengenské víza. Občan tretieho štátu, ktorý takéto vízum dostane, sa potom môže voľne pohybovať po celom území schengenského priestoru. Pre Slovenskú, ako aj Českú republiku, sa teda v období, keď došlo k spomínanému prípadu, na túto problematiku vzťahovali v rámci európskej legislatívy všeobecné predpisy. V prvom rade išlo o nariadenie Rady (ES) č. 539/2001, ktoré ustanovuje zoznam tretích krajín, ktorých štátni príslušníci musia byť pri prechode vonkajších hraníc držiteľmi víz, a krajín, ktorých štátni príslušníci sú oslobodení od tejto povinnosti. Ďalej to boli smernica Rady 68/360/EHS o zrušení obmedzení pohybu a pobytu pracovníkov z členských štátov a ich rodín v rámci spoločenstva a smernica Rady 73/148/EHS o zrušení obmedzenia pohybu a pobytu v rámci spoločenstva pre štátnych príslušníkov členských štátov so zreteľom na usadenie sa a poskytovanie služieb. Rodinní príslušníci, na ktorých sa uvedené smernice vzťahujú, sú rodinnými príslušníkmi v zmysle nariadenia Rady (EHS) č. 1612/68 o slobode pohybu pracovníkov v rámci spoločenstva, a to manžel, manželka a potomkovia, ktorí majú menej ako 21 rokov alebo sú závislými osobami a tiež závislí príbuzní pracovníka a jeho manžela/manželky po vzostupnej línii. Taktiež členské štáty musia uľahčiť prijatie každého iného rodinného príslušníka, ktorý je závislý od osoby pracovníka alebo ak s ním žije v spoločnej domácnosti v štáte, odkiaľ prišiel (napr. druh, družka).
Podľa týchto predpisov bola situácia, týkajúca sa občanov tretích štátov, ktorí sú zároveň aj rodinnými príslušníkmi občana EÚ, prinajmenšom zaujímavá. Na jednej strane nariadenie Rady (ES) č. 539/2001 ustanovovalo vízovú povinnosť občanom z tu uvedených tretích štátov, medzi ktoré patrilo aj Rusko, a nezbavovalo ich tejto povinnosti ani v prípade, ak sa stali rodinnými príslušníkmi občana EÚ. Na druhej strane však treba poznamenať, že postavenie občanov tretích štátov, ktorí sú rodinnými príslušníkmi občana EÚ, nemôže byť rovnaké ako ostatných občanov tretích štátov, pretože rodinní príslušníci majú jednak právo na získanie trvalého pobytu v členskom štáte EÚ, a tiež môžu svojho manžela/manželku, prípadne iného rodinného príslušníka, slobodne sprevádzať v rámci jeho pohybu v EÚ. Do toho vstupuje aj právo občanov EÚ na voľný pohyb v rámci EÚ, ktoré by v prípade, ak by ho nemohla sprevádzať jeho rodina, bolo značne obmedzené. Právo na slobodu pohybu občanov EÚ vychádza priamo z primárneho práva ES, a to zo Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, zatiaľ čo jeho rozšírenie na rodinných príslušníkov vyplýva najmä z práva sekundárneho, a to z uvedených smerníc, a tiež z judikatúry Súdneho dvora. Zo smerníc vyplýva, že členské štáty musia zrušiť obmedzenia pohybu a pobytu štátnych príslušníkov členských štátov a ich rodinných príslušníkov, pričom týmto osobám povolia vstup na svoje územie na základe predloženia platného preukazu totožnosti alebo pasu. V prípade rodinných príslušníkov, ktorí nie sú príslušníkmi žiadneho členského štátu, je možné vstupné vízum, prípadne iný rovnocenný doklad, vyžadovať, avšak členské štáty majú povinnosť poskytnúť týmto osobám maximálnu možnú pomoc pri získavaní potrebných víz, ktoré majú byť vydávané bezplatne. Z judikatúry Súdneho dvora ES, konkrétne z rozsudku C-459/99 vo veci MRAX zase vyplýva, že členský štát nemôže odmietnuť povoliť vstup na svoje územie rodinnému príslušníkovi občana EÚ, ktorý je manželom občana členského štátu a má úmysel vstúpiť na jeho územie bez platného preukazu totožnosti, pasu alebo víza, ak ich potrebuje, keď je schopný preukázať svoju totožnosť a rodinné vzťahy k občanovi EÚ. Takéto odmietnutie povolenia vstupu na územie členského štátu by bolo považované za neprimerané opatrenie, ktoré obmedzuje slobodu pohybu občana EÚ a bolo by v rozpore s právom ES. Členské štáty sú povinné poskytnúť rodinnému príslušníkovi pri získavaní víz akúkoľvek potrebnú pomoc, a ak je to možné, udeliť mu vízum na hraničnom priechode.
Jedinou výnimkou, kedy je možné odmietnuť vstup na územie členského štátu, sú dôvody týkajúce sa ochrany verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo ochrany zdravia. Tu je však tiež potrebné preukázať skutočné ohrozenie z uvedených dôvodov, pretože napríklad aj to, že o rodinnom príslušníkovi bol vykonaný záznam do Schengenského informačného systému na účely zamietnutia vstupu, nemôže byť dôvodom pre zamietnutie vydania víz, pokiaľ členský štát najskôr neoverí, či prítomnosť týchto osôb predstavuje skutočné, aktuálne a dostatočne závažné ohrozenie základného záujmu spoločnosti (rozsudok ESD C-503/03).
Ako sa prípad s vízami riešil
V súvislosti s naším prípadom týkajúcim sa českého občana bolo oslovené Ministerstvo vnútra SR, ako aj Ministerstvo zahraničných vecí SR. Ministerstvo vnútra SR potvrdilo stanovisko slovenského SOLVIT centra, na základe ktorého manželke a synovi českého občana malo byť vydané vízum bezplatne a bez akýchkoľvek problémov. Keďže v tomto období v zákone č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov nebola ustanovená výnimka týkajúca sa rodinných príslušníkov, bola vypracovaná novela tohto zákona, kde sa do § 3 ods. 2 uviedla skutočnosť, že vízum sa nebude požadovať od rodinného príslušníka občana EÚ, iného zmluvného štátu Dohody o EHP a od občana Švajčiarskej konfederácie. Novela nadobudla účinnosť 15. decembra 2005. Súčasne sa ňou prebrala do nášho právneho poriadku aj smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES, ktorá spomínané smernice 68/360/EHS a 73/148/EHS, ktoré dovtedy uvedenú problematiku upravovali, nahradila, a teda zákon o pobyte cudzincov v znení tejto novely je v úplnej zhode s právom ES. Rovnako sa zmenil a doplnil zákon č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch, na základe čoho sú rodinní príslušníci občanov EÚ oslobodení od správneho poplatku 4-tisíc korún. Do vydania tejto novely vypracovalo ministerstvo vnútra usmernenie pre všetky oddelenia hraničnej a cudzineckej polície, podľa ktorého pokiaľ hraničný priechod má oprávnenie na vydávanie víz, musí takéto vízum rodinným príslušníkom udeliť bezplatne, a pokiaľ toto oprávnenie nemá, je povinný cudzinca informovať o tom, na ktorom hraničnom priechode mu vízum udelia. Ministerstvo zahraničných vecí prešetrilo poskytovanie informácií na konzulárnych úradoch, a potvrdilo, že Generálny konzulát od 1. júla 2004 poplatky za víza pre rodinných príslušníkov občanov EÚ nevyberá a pozvanie žiada len od ruských občanov, ktorí nie sú rodinnými príslušníkmi občana EÚ.
S použitím opisu skutočného prípadu z databázy SOLVIT vypracovala Mgr. Zuzana Huttová
StoryEditor