Vyúčtovanie cestovných náhrad

Zamestnanci sú podľa vnútorného predpisu povinní preukázať použitie cestovných náhrad vrátane stravného a vreckového. Preto po skončení pracovnej cesty vyúčtovávajú aj stravné a vreckové formou predloženia dokladov o stravovaní a o použití vreckového pri zahraničnej pracovnej ceste. Zamestnávateľ zároveň v predpise ustanovil, že predloženie vyúčtovania cestovných náhrad na pracovnú cestu, vrátane použitia stravného a vreckového, bez zdokladovania preukázateľného použitia finančných prostriedkov môže byť považované v zmysle § 81 písm. c) a d) Zákonníka práce za porušenie pracovnej disciplíny. Je to správne?
-- Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách patrí zamestnancovi vyslanému na pracovnú cestu náhrada preukázaných cestovných výdavkov, náhrada preukázaných výdavkov za ubytovanie, ďalej stravné, náhrada preukázaných potrebných vedľajších výdavkov a náhrada preukázaných cestovných výdavkov za cesty na návštevu jeho rodiny do miesta trvalého pobytu alebo vopred dohodnutého pobytu rodiny, ak pracovná cesta trvá viac ako sedem za sebou nasledujúcich kalendárnych dní. Pri všetkých uvedených cestovných náhradách s výnimkou stravného zákon používa pojem preukázateľné výdavky. Je to preto, že stravné na pracovnej ceste sa neposkytuje vo výške preukázaných výdavkov, ale v sume pevne určenej v závislosti od dĺžky pracovnej cesty. Konkrétnu výšku stravného určuje a pravidelne valorizuje Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR v opatrení publikovanom v Zbierke zákonov SR. Rovnaký postup platí aj pokiaľ ide o stravné pri zahraničných pracovných cestách. Výšku stravného v jednotlivých krajinách sveta určuje opatrením Ministerstvo financií SR. Na zahraničnej pracovnej ceste poskytuje zamestnávateľ zamestnancovi obdobné náhrady ako pri pracovnej ceste v Slovenskej republike, a navyše aj vreckové v inej ako slovenskej mene. Výšku vreckového v cudzej mene určuje zamestnávateľ v rozpätí od 5 do 40 percent poskytnutého stravného. Z uvedeného vyplýva, že tak stravné, ako aj vreckové je určené v právnych predpisoch, pričom sa nevyžaduje preukázanie ich použitia. Zamestnávateľ môže určiť zamestnancovi s prihliadnutím na jeho oprávnené záujmy ďalšie podmienky pracovnej cesty, ktoré sa v zmysle § 3 ods. 1 citovaného zákona týkajú miesta nástupu na pracovnú cestu, miesta výkonu práce, čas trvania pracovnej cesty, spôsob dopravy, miesto skončenia pracovnej cesty, prípadne iné podmienky organizačného charakteru. Nie však výšky jednotlivých cestovných náhrad. Táto otázka by mohla byť predmetom kolektívneho vyjednávania v tom smere, že zamestnávateľ by mohol poskytnúť aj vyššie náhrady ako určuje zákon. Pre poriadok uvádzame, že vyššie náhrady by boli pre zamestnanca zdaniteľným príjmom. V žiadnom prípade však ustanovenia § 3 ods. 1 cit. zákona, podľa ktorého zamestnávateľ môže určiť aj ďalšie podmienky pracovnej cesty, nemožno aplikovať tak, aby bolo v rozpore so znením akéhokoľvek iného ustanovenia uvedeného zákona. Ak by zamestnávateľ neposkytol stravné, pretože mu zamestnanec nedal výdavkový doklad, porušil by zákon. Ak by dokonca za to postihol zamestnanca aj disciplinárne, postih by bol neplatný. Zamestnanec by si mohol nielen stravné, ale aj neplatnosť postihu vymáhať a uplatňovať súdnou cestou.