Laická verejnosť má často nejasnosť, či sú súdy oprávnené vykladať zákony alebo nie. A ak áno, tak ktorý orgán súdneho typu a za akých podmienok?
Podľa čl. 141 Ústavy SR (ústava) "V Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy" a v zmysle čl. 124 ústavy "Ústavný súd Slovenskej republiky je nezávislým súdnym organom ochrany ústavnosti". Z citovaného ústavného textu vyplýva, že súdna moc sa v našom ústavnom systéme delí medzi:
1. sústavu všeobecných súdov, ktorá je zastrešená Najvyšším súdom SR (najvyšší súd), a
2. Ústavný súd SR (ústavný súd), v rukách ktorého sa koncentruje kontrola ústavnosti.
Treba zdôrazniť, že ako všeobecné súdnictvo tak aj ústavné súdnictvo sú na sebe nezávislé orgány, pričom ale v prípade, ak by v konaní pred všeobecným súdom došlo k porušeniu ústavnosti, tak za určitých okolností sa môže subjekt, k porušeniu ústavných práv ktorého došlo, obrátiť na ústavný súd. Vráťme sa však k otázke, či je sudca oprávnený vykladať zákony.
Z dikcie čl. 145 ods. 4 ústavy, kde je zakotvený sľub sudcu všeobecného súdu, vyplýva: "Sľubujem na svoju česť a svedomie, že sa budem spravovať ústavou, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, a zákonmi, budem vykladať zákony a rozhodovať podľa svojho najlepšieho presvedčenia, nezávisle a nestranne."
Sľub teda sudcu všeobecného súdu priamo zaväzuje o. i. aj vykladať zákony. Treba však zdôrazniť, že všeobecné súdu vykladajú zákon priamo pre daný konkrétny prípad, t. j. aplikácia zákona v konkrétnej veci, ktorú rozhoduje všeobecný súd, sa vzťahuje len na túto konkrétnu vec. Samotný výklad je priamo nevyhnutný vždy vtedy, ak zákon vytvára priestor na tzv. súdne uváženie, t. j. stanovuje priestor pre súdnu interpretáciu. Ústavný súd však disponuje možnosťou podávať všeobecne záväzný výklad -- t. j. taký výklad, ktorý sa vzťahuje na neurčitý počet prípadov určitého druhu. Ide predovšetkým o výklad podľa čl. 128 ústavy "Ústavný súd podáva výklad ústavy alebo ústavného zákona, ak je vec sporná. Rozhodnutie ústavného zákona sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Výklad je všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia." Z citovaného ustanovenia vyplýva, že ústavný súd je oprávnený podávať oficiálny všeobecne záväzný výklad ústavy alebo ústavného zákona. Nehovorí však o zákone (obyčajnom zákone), čo znamená, že podať všeobecne záväzný výklad zákona nie je oprávnený ani ústavný súd. Do určitej miery, i keď uznávam, že ide o diskutabilné tvrdenie, možno považovať za určitý druh výkladu rozhodovanie o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy (presnejšie ide o negatívnu normotvornú právomoc). Pokiaľ ústavný súd vysloví svojím rozhodnutím, že medzi právnymi predpismi je nesúlad (v závislosti od hierarchie ich právnej sily), tak skonštatuje, že napadnutý právny predpis je (či už celý alebo sčasti) v rozpore s právnym predpisom vyššej právnej sily (podľa čl. 125 ústavy). Takéto rozhodnutie -- označované ako nález -- má všeobecnú záväznosť. Ústavný súd vlastne judikuje svoj názor o nesúlade právneho predpisu -- napr. neústavnosti zákona (pokiaľ ide o nesúlad zákon s ústavou).
Ak existuje nejaká nejasnosť, ktorá pripúšťa, aby bolo určité zákonné ustanovené rôzne aplikované rôznymi všeobecnými súdmi, plnia nezastupiteľnú úlohu odvolacie súdy, ktoré majú o. i. svojou činnosťou zjednocovať judikatúru súdov nižšieho stupňa, ako aj najvyšší súd (ktorý je v niektorých veciach aj súdom odvolacím -- napr. ak je prvostupňovým súdom krajský súd), ktorý plní aj funkciu dovolacieho súdu. Najvyšší súd by mal pôsobiť jednotiaco aj silou právnej argumentácie. Požiadavka právnej istoty (ktorá je jednou zo základných podmienok právneho štátu) predpokladá, aby bola judikatúra súdov čo najjednotnejšia. Žiaľ súdne rozhodnutia sa aj v skutkovo a právne veľmi podobných veciach často líšia. Treba však zdôrazniť, že pokiaľ sa sudca pohybuje v medziach súdnej úvahy, je jeho rozhodnutie legálne. Priestor pre nejednotnosť súdnej judikatúry a následne pre absenciu ustálenej právnej praxe vytvára predovšetkým zákonodarca prijímaním legislatívy nedostatočnej kvality, ktorá si následne vyžaduje časté novelizácie. Cesta k jednotnejšej judikatúre vedie ako cez skvalitnenie činnosti normotvorcu, tak aj cez zvýraznenie postavenia najvyššieho súdu ako orgánu zjednocujúceho súdnu judikatúru. Dosiahnutie vyššej miery právnej istoty je v najbližších rokoch nepochybnou výzvou pre zákonodarnú, súdnu a výkonnú moc. Právna neistota totiž vedie niekedy až k paradoxným situáciám, keď nejasné ustanovenie zákona sa upresňuje napr. opatreniami, usmerneniami a pod., ale nejedná sa o oficiálny výklad zákona a súd sa nimi pri rozhodovaní ani nemusí riadiť, pretože podľa čl. 144 ústavy sú "Sudcovia všeobecných súdov pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom".