Nestáva sa často, aby sa na jedno kino sústredilo toľko pozornosti, ako nedávno na bratislavskú Mladosť. Kým bola jej atraktívna budova majetkom mesta, tak sa o kino nezaujímali ani mestskí hodnostári, ani štátni úradníci. Žilo si svojím životom aj vďaka podpore z európskych fondov a postupne hľadalo svoje publikum. Jeho prevádzku umožňovali najmä výhodné podmienky, ktoré mesto poskytlo prevádzkovateľovi kina spolu s možnosťou dať ostatné prenajaté priestory do podnájmu tretím osobám. Magistrát sa tak zbavil zodpovednosti za kino aj za budovu a zároveň umožnil nájomcovi bez rizika podnikať s nehnuteľnosťou, ktorú nevlastnil. Tomu ku cti nepochybne slúži najmä to, že investíciami do interiéru aj do techniky pozdvihol Mladosť na úroveň kvalitného "klubového" kina. Problém nastal, keď sa mesto rozhodlo zmeniť dlhodobo nevýnosný nájom na jednorazovo výnosný predaj súkromnému vlastníkovi. Zrazu začali okolo malého kina lietať veľké peniaze a do hry rázne vstúpilo aj ministerstvo kultúry. V rozpočtovej reštrikcii našlo vyše štyridsať miliónov na kúpu budovy pre Slovenský filmový ústav. Riešenie síce ušľachtilé, no podnikateľsky márne a vo vzťahu k verejným financiám neveľmi efektívne. Štát by totiž mohol urobiť iba to isté, čo doteraz mesto -- prenajať budovu niekomu, kto sa "postará" o jej prevádzku vrátane kina. Diskusia o tom, či je v tomto prípade lepším vlastníkom mesto alebo štát, je zbytočná. Obaja by totiž urobili najlepšie, ak by z predaja budovy (mesto) a z peňazí vyčlenených na kúpu (štát) založili grantový program na podporu jednosálových kín a filmových klubov. Väčšina z nich je totiž v permanentnom ohrození, no z toľkých miliónov by mohli prežiť aj pol storočia.