Skutočne to chcete počuť? Najprv mi však nalejte z toho fajnového palmového vína. Potom vám poviem ten najčudnejší príbeh, aký sa počas môjho dlhého života stal. Mám stodvadsaťtri rokov a v celom New Bell nenájdete človeka, ktorý by pamätal viac ako ja. Dajte mi plný pohár a nech to má správnu penu. A bandasku neodkladajte ďaleko. Je toho veľa, čo chcem povedať a musím hľadať správne slová. Bez dobrého palmového vína by som trepal dve na tri. Ešte cigaretu a môžeme začať.
Bol som takýto malý, keď som po prvý raz počul o vykrádaní hrobov. V našom kraji je hrob posvätné miesto a kto ho zneuctí, toho stihne ten najhorší trest. Preto aj prvé prípady vyvolali toľko rozruchu. Čerstvo pochované telá v noci ktosi vykopal a škaredo zohavil. Nebol som pri tom, ale ľudia vraveli, že pri pohľade na tú spúšť viacerí odpadli. Mŕtvym chýbali oči, jazyk, srdce i prirodzenie. A po niektorých telách zostali v zemi iba zvyšky, torzá bez hláv a končatín.
Rozumiete, bolo nad slnko jasnejšie, že vinník nemohol pochádzať z nášho kraja. Musel to byť niekto z tej kopy cudzincov, ktorí sa nasťahovali do nášho mesta, keď vláda objavila ložiská. Museli to byť ľudia, ktorí sa vyznali v tej najčernejšej mágii a nebáli sa smrti. Nebáli sa ani hnevu predkov, ani pomsty bohov. Museli im pomáhať tí najsilnejší démoni a možno aj samotný mbwembwel. Nebola to teda banda obyčajných zločincov, ktorá sa sama prezradí a polícia ich skôr či neskôr nájde. Nenechali po sebe žiadne stopy a my sme vedeli, že musíme zasiahnuť čím skôr, pretože sila nášho protivníka bude každým dňom väčšia.
Najstarší muži z našej starej štvrte sa stretli v chalupe na námestí a celú noc riešili, čo ďalej. Na druhý deň nganga obetoval kozu a pripravil džudžu, ktoré malo chrániť hroby v lese mŕtvych. Pár skúsených chlapov sa v noci striedalo na stráži a niekoľko mesiacov bol pokoj. Všetci si oddýchli a zdalo sa, že opäť budeme môcť normálne žiť. Stalo sa to už dávno, možno pred sto rokmi, možno ešte skôr. Bol som mladý a čísla si nepamätám dobre. Ľudia v uliciach oslavovali celý mesiac, až do začiatku dažďov.
Raz večer sme však s niekoľkými chalanmi z našej ulice hrali futbal, keď nás vyrušil zúfalý krik. Bola to Anuka, starena, čo na rohu predávala maniokové listy. Hnala sa krížom cez trh a revala, až jej hlas preskakoval do smiešnej fistuly. Ľuďom sa ledva podarilo zastaviť ju a ona len spínala ruky, nepríčetne sebou trhala a s hlavou vyvrátenou do neba vykrikovala: "Jozef, Jozef!! Preboha, Jozef!"
Jozef bol jej syn, ktorý asi pred mesiacom zomrel na infarkt. V ten deň sa z nej nedalo dostať rozumného slova. Slnko už dávno zapadlo a my sme z diaľky od jej chalupy počuli, ako zdesene vykrikuje to meno. Nezniesla samotu bez syna a pomiatla sa. Tak sme si to vtedy vysvetľovali. Doktor jej dal prášky na upokojenie. Samozrejme...
Samozrejme, že sa pomiatla, ako sa potom pomiatlo ešte veľa ľudí. V uliciach sa totiž po čase začali objavovať mŕtvi ľudia, ktorých blízki už dávno pochovali a oželeli. Anuka jednoducho stretla svojho nebohého Jozefa ako neprítomne kráča ulicou, ako cudzí, neznámy človek. V ošklbaných šatách, ale jeho tvár bola rovnaká, akú si pamätala zo dňa, keď jej ho priviezli nehybného na káričke. Rozbehla sa oproti nemu, ale on nereagoval. Šiel automaticky, akoby nič okolo seba nevidel a nepočul.
Nik jej vtedy neveril. Až dovtedy, kým nepresvedčila políciu, aby sa šli presvedčiť na cintorín. Jozefov hrob bol prázdny. A o niekoľko mesiacov za ňou v noci zašla stará Mima, čo robila bagety pred poštou. Aj ona plakala celý deň a chystala pohreb. Hanbila sa, aby ju nevidel kňaz, ako uteká k pomätenej starene. V dome mala muža, ktorý si tĺkol hlavou do steny a teraz už len nesúvislo mrmlal. Rozprávala Anuke o jeho sne: V noci videl svoju dcéru, ako ju spútanú vlečú do hôr. Videl, ako ju vyniesli zo spálne, ako ich tackavo nasledovala a prevrhla pritom džbán na vodu. Videl, ako bez slova kráčala za mužmi so zastretou tvárou a zmizla až tam, kde sa vrchy dotýkajú búrkových mračien. Bude pracovať na ich poliach a vykonávať všetky ich rozkazy. Vzali jej meno, dušu, i telo. A namiesto nej v spálni na rohoži nechali mŕtvu postavu, ktorá sa len vďaka čiernym kúzlam podobá ich dcére.
Keď to muž Mime povedal, vošli do dcérinej spálne a naozaj tam uvideli mŕtvolu dievčaťa, obliatu vodou z pohodeného krčahu. Skúšali ju oživiť, ale už nebolo pomoci. Jej muž sa zaprisahal, že to, čo vo sne videl, bola pravda a že pred nimi neleží ich skutočná dcéra. Ukazoval čerstvé jazvy na jej nehybnom tele, na krku i pažiach. Neprirodzene klenuté brucho, akoby bolo už dávno úplne prázdne. Tvrdil, že je to len jej napodobenina, zhotovená z cudzích tiel...
Stará Anuka ju počúvala a súhlasne prikyvovala. V očiach sa jej rozjasnil plameň jej pravdy. Tie zohavené telá v hroboch a jej zmiznutý mŕtvy syn súviseli s Miminou dcérou...
Verili by ste takýmto rečiam? Aj tu si všetci zo začiatku iba búchali na čelo. Ale nie je podstatné, či niečomu veríte alebo nie. Svet kašle na to, čo si myslíte.
A podobných prípadov bolo čoraz viac. Spočiatku nikto neveril, ale musel sa na to pozerať. Prinášali sme obete svojim predkom, aby potrestali vinníkov a vrátili poriadok do našich životov. Pretože takýchto vecí sa každý bál viac ako smrti. Ale predkovia do toho chaosu akiste nemali silu zasiahnuť. Naše fetiše zrazu nefungovali a naši mŕtvi príbuzní nám pri obradoch prestali odpovedať. Krv z bielych kohútov tiekla prúdom, litre pálenky sa vpíjali do zeme pri posvätnom lese a svätyňa bola prepchaná obeťami. Ale správy o vykradnutých hroboch sa množili a na trhoch sa nerozprávalo o ničom inom, len o mŕtvych, ktorých vraj ktosi znovu videl v uliciach a o tajomných ľuďoch zakrádajúcich sa nocou s veľkými batohmi. Šepkalo sa, že tie batohy majú plné ľudských končatín a údov, ktoré potrebujú pre svoju čiernu mágiu. Získavajú z nej silu pre seba i moc oživovať mŕtvych a robiť z nich svojich otrokov. Na noc sa domy začali zamykať a okenice zostávali do rána zabuchnuté aj v tých najteplejších a najsparnejších dňoch. Nik nechcel riskovať, že sa dostane do spárov samotného mbwembwela. Matka mi zakázala hrať sa mimo našej ulice, a tak som dni trávil len s dvoma susedmi na dvore a svojich priateľov som stretával iba v škole. Mal som toho plné zuby, ale neodvážil som sa porušiť zákaz. Priveľa strachu som videl na horlivo debatujúcich tvárach dospelých.
Dni sa vliekli, až raz prišla stará Anuka a všetkým prezradila svoju novinu. V noci už takmer nespáva a tak sedela pri okne a cez štrbiny okenice videla starú ženu a dvoch chlapov, ako sa s batohmi náhlia na výpadovú cestu smerom k Edee. "Budú z Edey! Ja som to tušila! A v tých batohoch mali určite kúsky tiel našich ľudí z cintorína v posvätnom lese! Skladajú z nich živé mŕtvoly, ktoré vykonávajú ich rozkazy!" vykrikovala uprostred skupinky, ktorá sa okolo nej hneď zhŕkla.
Niektorí len neveriacky krútili hlavami a tvrdili, že to mohli byť hocakí tuláci. Ale väčšina Anukino vysvetlenie prijala za svoje. Všetko do neho zapadalo. Preto sú Edejčania takí bohatí. Hneď ich človek spozná na trhu, takí sú veselí, oddýchnutí a vyfintení. Určite celý deň vylihujú a ich otroci bez duše na nich robia.
Až do súmraku sa radili na priedomí. Najodvážnejší muži si dohodli hliadky pri oknách a tajné znamenia, ktorými sa v prípade potreby zvolajú na miesto. Už sme nemohli čakať, pretože mbwembwel sa nad naším mestom sťahoval ako slučka, ktorá nás mala všetkých zahubiť. Kedykoľvek mohol zavítať k vám alebo k vašim susedom.
Až nakoniec prišla tá noc. Muži na stráži zbadali dvojicu neznámych chlapov, ako sa zakrádajú popri stenách, aby sa vyhli svitu mesiaca. Boli zahalení v plášťoch a na chrbtoch mali batohy. Hliadky si dali znamenie a vyrútili sa na nich. O niekoľko ulíc ďalej ich chytili. Vôbec sa s nimi nehrali, to vám poviem. Jedného prebodli a ten druhý tuším zomrel sám od strachu. V batohoch však mali len veci zo skladu potravín. Konzervy, kukuričnú múku a niekoľko umelohmotných fliaš s rumom. O chvíľu sa zbehli ľudia a mlčky hľadeli na mŕtve telá tých dvoch chudákov. V tú noc som mal nepokojné sny a zobudil som sa na smiech. Nepríjemný rehot, z ktorého ma oziabalo.
Potom sa to skončilo. Ale odvtedy to už v našom mieste nie je také, aké bývavalo. Ľudia sa už toľko nesmejú. Mnohí už ani neprinášajú obete. A takmer nikto nikomu neverí. Tak ako vy mne.
KTO JE MAREK VADAS
Marek Vadas sa narodil v roku 1971. Vyštudoval slovenský jazyk a estetiku, pracuje v reklame. Ako spisovateľ debutoval v roku 1994 zbierkou próz Malý román. Spolu s Emanom Erdélyim vydal dve knihy: Univerzita (1996) a Diabol pod čapicou (2002). O rok neskôr vyšiel Vadasov súbor 37 krátkych próz Prečo sa smrtka smeje. Cestami do rovníkovej Afriky bola inšpirovaná jeho detská kniha Rozprávky z čiernej Afriky (2004) aj zbierka poviedok Liečiteľ. Tá získala 3. októbra Cenu Anasoft litera pre najlepšiu slovenskú prózu minulého roka.