Obe umelecké rodiny sú svojím spôsobom jedinečné. Obe majú svoje publikum a vlastné know-how na úspech. V oboch rodinách sa "dedí" úspech z pokolenia na pokolenia, obe vytvárajú na Slovensku tradíciu úspešných rodinných podnikov. Zaúradovali gény, alebo ide o dar od Boha.
Keď sa narodila malá Barborka Botošová, dcéra známeho muzikanta Eugena Botoša a vnučka ešte slávnejšieho Jána Berkyho Mrenicu, bolo nad slnko jasnejšie, že sa stane huslistkou. Starý otec jej to vyčítal z dlhých prstov. Na prvé narodeniny jej preto venoval štvrtinové husle, na ktorých zvyknú hrať asi šesťročné deti.
Na prahu raja
Zatiaľ posledná z rodu geniálnych muzikantov splnila očakávania deda do bodky.
"Môj starý otec bol pre mňa vždy veľkou inšpiráciou, chcem hrať ako on," priznáva mladá huslistka na rovinu. Muzikantské gény jednoducho nemožno zaprieť. Nádejná huslistka je presvedčená, že kúsok zo slávneho dedka sa prevtelil aj do jej tela. Barbora však nič nenecháva na náhodu -- dnes 20-ročná mladá dáma je poslucháčkou Vysokej školy múzických umení v Bratislave a gény po starom otcovi si cibrí v triede profesora Petra Michalicu. Aj keď meno slávneho dedka má na Slovensku stále lesk a ľudia ho bežne na ulici zdravia: "Dobrý deň, majstre", v škole ani na scéne vnučke nikto nič neodpustí. Skôr naopak.
"Mám za sebou síce niekoľko sólových vystúpení v otcovom orchestri, zatiaľ sa však len pokúšam presadiť sa medzi ostrieľanými hudobníkmi," hovorí. O to vášnivejšie debatuje so svojím starým otcom a je rada, že majú na hudbu rovnaký názor.
"Ak nie, veľmi rýchlo si jeho názor osvojím, pretože som sa už niekoľkokrát presvedčila, že jeho názory mi pomáhajú v štúdiu aj v živote," hovorí.
"Talent alebo dobré gény po úspešnom predkovi sú však len jedno percento úspechu, zvyšok je dennodenná drina," hovorí presvedčivo útla dievčina s havraními vlasmi po starej mame. Preto cvičí denne niekoľko hodín: susedia v činžiaku jej vyčlenili čas na etudy od desiatej hodiny ráno do dvadsiatej hodiny večer.
Starý otec Ján Berky Mrenica počúva svoju vnučku s nadšením. Potom znenazdania šokuje: "Ak by bola Barborka moja dcéra, určite by som jej neodporučil študovať hudbu." Dôvod? Nízke príjmy.
"Aký bude mať život?" pýta sa. "Veď bude iba živoriť.
Barbora sa zhovievavo usmieva. Súhlasí, že platy v jej brandži sú smiešne.
"Aj moja mama, ktorá vie zahrať na klavíri dve skladby, chcela, aby som študovala niečo serióznejšie, čo ma uživí. Ja sa však s hudbou cítim ako v raji..."
Slovenský "jazzman"
Ján Berky Mrenica dostal hudobné nadanie do vienka pravdepodobne od Boha, ale mnohé čerpal aj z prekrásnej očovskej prírody. Nikto z jeho blízkych príbuzných totiž hudobný talent nemal. Údajne iba jeho mamička pekne spievala. A práve ona si všimla synovo nadanie.
"Mama spievala a ja som jej ako dvojročný udieral do taktu dvomi drievkami," spomína.
Malý Berky dostal svoje prvé husličky od očovského stolára. Dodnes si pamätá na ich melódiu -- vydávali zvuky, akoby boli prikryté starým dreveným korytom. Do svojich piatich rokov na nich hrával s miestnou cigánskou kapelou. Počas sviatkov chodil vyhrávať susedom pod okná. Prvé naozajstné husle mu venovala istá očovská gazdinka. Akýsi muzikant ich u nej vymenil za ovcu a nikdy viac sa v jej dome neukázal. Možno zomrel alebo odišiel do cudziny. Gazdiná dlho opatrovala husličky, pravdepodobne ani nevedela, aký skvost na povale skrýva. Isté je, že boli majstrovské.
Ján Berky na nich hral dlhé roky a dodnes ich má odložené ako vzácnu relikviu. Možno vďaka týmto husliam sa stal slávnym a uznávaným muzikantom v 52 krajinách sveta, v Spojených štátoch amerických dokonca slovenským "jazzmanom".
Odmietol Armstronga
Berky Mrenica priznáva, že v čase svojej najväčšej slávy sa mohol stať milionárom.
"Dnes, keď som už starý a chorý, som mohol vlastniť lietadlo a k lekárovi sa voziť na limuzíne s osobným vodičom," hovorí. V hlase nemá ani stopy po ľútosti. Pred takmer štyridsiatimi rokmi totiž husľový mág z Očovej vo veľkom štýle odmietol ponuku na angažmán od Louisa Armstronga. Hovorí, že jeho deti, manželka a rodná Očová boli pre neho cennejšie ako doláre, ktoré mohol zarobiť za veľkou mlákou. Jeden koncert v Armstrongovom klube v New Yorku však vtedy mladý SĽUK-ár predsa len odohral.
"Na guráž som si dal pohár whisky a napriek tomu, že som mal trému, začal som improvizovať na husličkách a spustil svoje milované očovské." Čím väčšie obavy mal, tým viac improvizoval. Pripúšťa, že možno práve vtedy obliekol nesmelú, ale zato krásnu očovskú dievčinu (Berky vždy s láskou prirovnával slovenskú ľudovú pieseň k žene, pozn. red.) do najkrajšieho šatu. "Armstrong sprvoti nechápal, čo hrám. Keď sa ma neskôr opýtal, odvetil som mu, že to je slovenský džez," usmieva sa.
Ján Berky. Príhodu so svetoznámym muzikantom rozpovedal už možno tisíckrát. Nie však s pýchou, ale s pokorou. Nikdy totiž nezabudne dodať, že rodinu a Slovensko by mu žiadna Amerika nenahradila.
Malý veľký muž
Ján Berky mladší zdedil po svojom otcovi nielen meno a prezývku, ale aj talent. Hovorí, že niečo po svojom otcovi aj skopíroval, niečo však do neopakovateľnej hudby Berkyovcov vložil podľa "vlastného gusta" -- originálne a svojské. Tento malý veľký muž, ktorý vyhráva na husliach už od svojich štyroch rokov, rád spomína na časy, keď ho jeho slávny otec brával na muzikantské akcie, aby mal možnosť privoňať k profesionálnemu chlebíku.
"Už vtedy som si ani nepripúšťal, že budem niekým iným ako muzikantom. Ani sa vlastne nedalo, veď hudba sa u nás rinula z každého kúta," hovorí.
Možno preto nešiel Ján študovať na vysokú školu, ale vrhol sa strmhlav do života plného hudby. Hral takmer na celom svete, už si ani nepamätá, kde všade. S Diabolskými husľami dokonca koncertoval aj vo Vatikáne. Túto svetoznámu kapelu založil Berky starší v roku 1992 a jej názov "posvätil" údajne dokonca Ján Chryzostom kardinál Korec.
"Nehral som v Antarktíde a v niektorých častiach Afriky," hovorí.
V súčasnosti druhý muž v hudobnom klane Berkyovcov pracuje na vlastných hudobných projektoch a priúča prvým krokom vo svete hudby aj svoju dcéru. Tá momentálne študuje na gymnáziu, popritom navštevuje aj súkromnú popovú školu a pripravuje svoj prvý album. Otec Berky sa ňom autorsky podieľa tiež. So sestrou Evou -- mimochodom, tiež huslistkou, ktorá pôsobí dlhodobo v zahraničí -- pripravili spoločný projekt a občas spolupracuje aj so synovcom Eugenom Botošom. Tí všetci patria do rozvetvenej rodiny svetoznámeho huslistu.
Otec Berky syna pozorne počúva. Na záver sa mu v očiach zalesknú slzy. "Pokiaľ budem žiť, budem sa usilovať o vzkriesenie Diabolských huslí..."
StoryEditor