2. Na ceste Veľaty -- Košice
Vstal som neskoro. Okenice zostali otvorené. Dnu sa tislo slnečné svetlo, ktoré rozhojdávalo záclonu a prach na nej. Ležal som v posteli oblečený. Neviem, kto ma do nej uložil. Ak si dobre pamätám, v spánku ma zdrgľala zima, neoblečený paplón chladil a z neoblečeného podhlavníka som mal plný nos páperia.
Z udalostí včerajšieho večera mi nefungoval žalúdok a hlava. Chvíľu som si toho nevšímal. S veľkou námahou som skontroloval čas. Bolo niekoľko minút po desiatej. Bojovala vo mne chuť spať, utiecť pred škaredým svetom. V ústach ma kvárili suchoty. Cez otvorené okno doliehali hlasy. Z neďalekej cesty bolo počuť uháňajúce autá. Vytackal som sa pred chatu.
Našiel som si lavičku. Prázdne brucho sa mi scvrkávalo. Potrebovalo sa naplniť. V prvom rade kávou. Potom cigaretou a nakoniec raňajkami. Vymenil som poradie a ako prvé som si zafajčil. Nikotín vraj zabíja. Je to pravda. Vyhlušil vo mne ťažký stav. Z hlavy vyhnal depresiu. Nebola to výhra. Vošiel do nej svet. Zapôsobil ako ľadový obklad na čelo.
Z chatky som vyniesol zvyšok svojich vecí, zamkol ju a cez parkovisko zašiel na recepciu. Meďáčik ma trpezlivo čakal. I so psom. Spal na zadnom sedadle. Sviniar! V noci sa nažral. Teraz ma nepotreboval.
Na recepcii nikto nebol. Personál autocampingu sa zabával v reštaurácii. Musel som za nimi.
-- Á, už ste sa vyspali? - privítali ma ako starého známeho.
-- Ponáhľam sa, koľko platím?
Recepčná sa zachichotala a zdvihla ruky dohora. Kľúč som položil na stôl.
-- To je v poriadku. Za včerajšie obveselenie máte ubytovanie grátis. Zaplatíte iba päťdesiatku za parkovanie.
Na stôl som položil bankovku. Vzala ju. Vykukol čašník.
-- Niečo na popravku?
-- Nie, ak by som mohol, tak si prosím raňajky.
Zasmial sa, neviem prečo, a zmizol. Sadol som si. Priniesol praženicu. Neznášam ju. Sadol si ku mne. Objavila sa recepčná a priniesla kávu. I ona si sadla. Mal som obavy, že mi nechutné raňajky zjedia. Nechceli. Spomínali. Na včerajšiu noc. Jedol som a načúval, čo sa vlastne včera stalo. Praženica šla do mňa ťažšie ako spomienky. Na posledné hodiny včerajška sa mi v hlave otvorilo okno. Teraz mi ho pomáhali zatvoriť. Mal som im byť za to vďačný, no nedalo sa.
-- Iba preto mám nocľah zadarmo?
Usilovne prikyvovali hlavami.
-- Šéf tak rozhodol. Veľmi ste ho pobavili.
-- To je dôvod na nezaplatenie?
Pozreli na seba. Pozreli na mňa. Pozeranie som im obratom vrátil.
-- Čo ste včerajší? Veď prišla s vami celá dedina.
-- No a?
-- Bohovská tržba!
Úľak, že som nenormálny, utiekol. Odľahlo mi. Už druhý deň som žil ako v mrákotách. Nedokázal som už odhadnúť, čo je skutočnosť a čo si len predstavujem. Tento divoký kraj mi v ničom nepomáhal. Našťastie sa mi opäť podarilo postaviť nohami na zem.
-- Ďakujem, pôjdem. Čo som dlžný za raňajky?
Čašník hodil rukou. -- To je dobre. Darček od nás.
Vstal som. Chlap ma zadržal.
-- Počkajte chvíľu. Zabudol som na psa. Ako sa volá?
-- Nemá meno.
-- Prinesiem mu niečo na cestu.
Rýchlo sa vrátil. S papierovým vrecúškom. Bolo ťažké. A plné párkov. Mne nedal nič. Pri aute som si zapálil novú cigaretu. Už mi rezala. I hlave. Aj žalúdku. Keď som dvere otvoril, pes zdvihol hlavu. Skusmo zavrtel chvostom, vrátil hlavu na predné laby a zaspal. Mal vo mne istotu. Vrecko s párkami dopadlo na predné sedadlo. Cigaretu som dofajčil vonku. Cigaretový dym škodí psom.
Potom sme vyrazili. Nikto nám nekýval. Aspoň nikto nemusel plakať. Z dvora autocampingu som odbočil doľava, naspäť do dediny Veľaty. Po kilometri, keď sa cesta prudko sklonila, sme vbehli medzi domy. Srdce mi búchalo. Nevedelo, či niekoho spoznám. Videl som ľudí, no ich tváre mi nič nehovorili. Pri krčme bola križovatka. Rovným smerom sa po štrnástich kilometroch dalo dôjsť do Trebišova. Trebišov je mesto a v meste sú policajti. Auto som stočil doľava. Prefrčali sme okolo kostola, železničnej stanice, popod železničný tunel. Odrazu Veľaty neboli. Malá dedina. Veselá dedina. Dedina, čo mi prirástla k srdcu.
Benzínu bolo v nádrži dosť. Ak ukazovateľ nebol pokazený. Snažil som sa uvoľniť. Otvoril som okno. Slnko pražilo a nevypratá košeľa prudko dýchala. Uľútostilo sa mi psa. Minuli sme Michaľany. Nezaujali ma. Potom mi došlo, že opäť sa tvrdohlavo držím južným smerom. Z ničoho nič som mal hranicu rovno pod kolesami. Až ma zamrazilo. Vyzerala mŕtva.
Po chvíli sa cesta odklonila. Prúdiaci vzduch cez otvorené okno mi robil dobre. S niečím som bol nespokojný. Len som nevedel prísť na to, s čím. Nevedomosť ma trápila, ale nie až tak ako útek. Vedľa cesty v Brezine som našiel riešenie. Stál tam veľký pútač, na ktorom pozývali do kúpeľov Byšta. To bolo ono! Tretí deň som sa neumýval.
StoryEditor