Nuda a šeď ochutené sterilitou a zabalené do veľkých budovateľských myšlienok. Aj takto by sa podľa filmového teoretika Martina Cieľa dala charakterizovať slovenská kinematografia, najmä tá premietaná a pretŕčaná počas bývalého režimu. Po dozvukoch oscarovej lahôdky v podobe Obchodu na Korze z roku 1965, Slnka v sieti z 1962 a Jakubiskových Kristových rokov z roku 1967 nastalo v našej kinematografii najmä v 70. rokoch dusno a občas popri bratskom režime aj pritesno. Ako keby ruské tanky utlačili filmové rozlety nadšencov do hliny. Všetko však má dve tváre. A história je dôkazom, že bublajúce umenie môžete zakázať, nie však vyplieniť.
Ja milujem, ty miluješ...
...miluje aj režisér Dušan Hanák, ktorý je spolu s Jurajom Jakubiskom a Elom Havettom predstaviteľom novej filmovej vlny. Ochrancovia socializmu, rytieri bez bázne a hany ho však nemilovali. Točil vraj naschvál ľudí z okraja spoločnosti preto, lebo ju chcel zosmiešniť celú. Vynikajúca tragikomédia o citovom svete starého mládenca, ktorá po páde režimu získala mnohé ocenenia, nebola pre červených kritikov dosť pekná. Do socialistických trezorov, ktoré ukrývali skvosty československej kinematografie, putovali aj jeho Obrazy starého sveta. Opadané omietky ani starí ľudia ako v jeho filme u nás predsa neexistovali. Len kvitnúca propaganda vysmiatych zanietencov sovietskeho režimu, prípadne historické filmy z Rumunska či sovietske detektívky. „Najdôležitejšie ceny môjho života som paradoxne dostal práve za filmy, ktoré boli v trezore. V tomto zmysle mali cenzori z minulého režimu dobrý nos,“ povedal pre HN Hanák, ktorý sa však podľa vlastných slov režimu nebál. Ani Jakubisko, majster prepletania reality a básnickej fantázie, nebol výnimkou. Jeho Vtáčikovia, siroty a blázni privádzali komunistov do šialenstva. Hravý režisér Elo Havetta, ktorému zakázali Poľné ľalie i Slávnosť v botanickej záhrade, túto krutosť režimu nepredýchal. Zomrel ako 37- ročný na „otravu“ normalizáciou.
Nemožná fontána
Ak však scenár prešiel a ideologický trezor zostal zatvorený – štát bol k filmárom štedrý, a keď k peniazom prirátame už uvoľnenejšie obdobie 80. rokov, slovenský film dostával cveng tak ako v 60. rokoch. Propagandistickú kinematografiu zvalcovala Jakubiskova Tisícročná včela, či film Miloslava Luthera Zabudnite na Mozarta. „Kľúčom boli režiséri. Boli to autorské typy, tvoriví ľudia – boli zamestnaní na Kolibe, mali čas na špekulácie, dlhú prípravu od námetu až po dramaturgickú fázu, a to sa prejavilo vo filmoch,“ konštatuje Ciel. Na výslnie sa naša krajina v 80. rokoch doslova prečarovala. Kraľovali nám rozprávky, medzi ktorými bola Hollého Soľ nad zlato, vládol Lutherov Kráľ Drozdia brada a snežila kultová Jakubiskova Perinbaba. Na svet fantázie bola aj ideológia krátka... Zo sveta však prichádzal muzikál Vlasy, čo na(ne)šťastie inšpirovalo režiséra Dušana Rapoša v roku 1985 na muzikál Fontána pre Zuzanu, ktorá zvalcovala vtedajšiu mládež, a zrazu si každé dievča pripadalo Nemožné a chlapi spievali o tom, že prvá láska je najkrajším gýčom...
Rock´n´roll rocks
„Taký kolos, ako je Sovietsky zväz, môže rozťať len elektrická gitara,“ povedal raz ruský spisovateľ Alexander Solženicyn. Dá sa povedať, že mu spôsobila minimálne hlbokú ranu. Hudba sa nedá zastaviť. V šesťdesiatych rokoch nás už naplno valcoval „satan zo Západu“, pán rock and roll. „Tá elektrická gitara, ten bít, rytmus a energia, to všetko bolo ako revolta proti konvenciám. Ovládla náš život,“ spomína si spevák z legendárnej bigbítovej kapely The Buttons a spoluautor knihy Slovenský bigbít Dodo Šuhajda. Hudba nabaľovala módu, film, reklamu a bigbít rozprúdil krv celého šoubiznisu. Texty aj hudba mali „gule“. Slovensko sa tejto vlne nemohlo vyhnúť. Zaliala nás a zmetala všetky stereotypy. Hudobná smršť však musela skrotnúť po vpáde varšavských vojsk. „Zrazu sa rozbehli previerky, z dnešného pohľadu podľa nezmyselných ideologických kritérií sa posudzovali a neraz aj zakazovali pesničky, texty, účesy, oblečenie a hudba sa museli prispôsobiť ťažším podmienkam,“ hovorí hudobný publicista Juraj Čurný. Neprestala však vznikať.
Volal mi Marián Varga
Hudbe sa podhadzovali polená pod nohy. Žiadne dlhé vlasy, žiadne otrhané rifle. „Boli tu klasické dobové rituálne tance, ktorými museli hudobník prejsť. Vtedajšie české heslo Socialistického zväzu mládeže bolo – Když máš dlouhé vlasy, nechoď mezi nás, asi stačí na ilustráciu,“ spomína Čurný. Takto sa napríklad rozviazala spolupráca medzi hudobníkom Dežom Ursínym a rozhlasom. Dežo prišiel o občianku, bez neho ho nechceli pustiť do budovy, ale novú fotku mu kvôli dlhým vlasom nechceli urobiť. Rozhlas sa pomaly prestal počúvať, ľudia už mali plné zuby ideológie, ktorá trčala z každého slova a noty. „Koncertovalo sa. Kapely žili s davom,“ hovorí Šuhajda. Našťastie aj ťažké obdobie rodí legendy. Asi najväčším dôkazom bolo famózne Collegium Musicum na čele s klaviristom Mariánom Vargom. „Keď vydali v novo založenom Opuse dvojalbum Konvergencie, záujem bol taký obrovský, že sa nestíhali vyrábať obaly. Ľudia dostali platne a akési potvrdenie a neskôr si prišli po obal,“ pripomína Čurný. Hudba nemá hranice. Kľučkovala pomedzi systém aj vtedy. Málo pesničiek bolo zakázaných. Skôr sa hudobníci dohodli – Kamil Peteraj zmenil čierny kvet na biely, Robo Grigorov okresal Posledný valčík pre Európu len na ten valčík. V polovici 70. rokov si dav žiadal niečo viac a začal sa tu objavovať stredný prúd ako Modus s Lehotským, Žbirkom, legendárnou Marikou Gombitovou, neskôr Peter Nagy, Tublatanka a Elán. „Paradoxne vďaka rakúskej televízii, poľskému a maďarskému rozhlasu sa mohli priblížiť „západnej prodikcii“ a všetko prirodzene vyústilo do obdobia veľkej éry slovenskej populárnej hudby. Vypredávali sa haly bez ohľadu na to, či boli v Aši, Prahe, Bratislave, alebo v Čiernej nad Tisou,“ podotýka Čurný.
Tá naša stužková
Elán, ktorý zadefinoval pesničky na stužkovú minimálne na päťdesiat rokov dopredu, ale aj rockeri z Tublatanky, u ktorých Pravda víťazila, či Marika Gombitová, ktorej Vyznanie je doteraz spevácky neprekonateľné, dodali slovenskému popu punc šialenstva. Jožo Ráž sa stal malým bohom a každá tretia milovala divoký účes Petra Nagya. Napríklad Elán mal podľa Šuhajdu skvelý vzorec na úspech. Fenomenálneho hudobníka Vaša Patejdla, fantastického speváka Joža Ráža s imidžom večného rebela a textára Borisa Filana. „Výsledkom musela byť sláva. Chápali dobu a spievali pre mladých,“ konštatuje Šuhajda. Všetko začalo byť mega – mega koncerty, mega úspechy mega predajnosť. A aj keď ste boli bez peňazí, mohli ste mať rande so svojím mestom a s úsmevom byť stále tí istí frajeri. Dnes si môžete akurát tak zapnúť SuperStar a pozrieť sa, ako kritizuje Habera speváka zavýjajúceho jeho Severanku.