Narodil sa v Amerike, kde už ako 20-ročný začal robiť veľký biznis. Vo svojom americkom sne pokračoval na Slovensku, pričom musel za veľkou mlákou vysvetľovať, že to nie je to Slovinsko, kde je vojna. Z garáže sa dostal na absolútne výslnie v segmente luxusných športových automobilov, nepovažuje sa za konkurenciu Ferrari alebo Lamborghini. "Vždy som chcel byť jednotka,“ sebavedomo tvrdí Dick Kvetňanský.
Kariéru ste si vybudovali na svojom sne. Prečo však autá?
Tak, ako každý chlapec som sa snažil byť vo všetkých činnostiach a hrách, ten najlepší. Kvôli tomu, že som väčšinou patril v triede k tým nižším, nevyhľadával som kolektívne hry, ale snažil som sa nájsť nejaké uplatnenie, kde by som mohol ako jedinec ukázať svoje kvality.
Vždy som túžil riadiť a ovládať niečo silné, čo by za mňa fungovalo. Tým snom, logicky z toho vyplývajúcim, bolo auto. Narodil som sa a nejakú dobu som žil v Amerike, kde otec jazdil na obrovitánskom Forde s obrovitánskym motorom. Fascinovala ma myšlienka, že niečo tak maličké, ako som bol v siedmych rokoch ja, by mohlo držať ten veľký volant a šoférovať tú dva a pol tonovú "kravu".
Tam niekde sa teda vaša vášeň začala rozvíjať?
Áno, otec ma vždy na parkovisku nechal šoférovať a ja som sa vtedy vyslovene opájal pocitom môcť šoférovať niečo tak obrovské a veľmi výkonné, ako v tejto dobe to auto bolo. Ešte pred vysokou školu sme s kamarátmi opravovali motorky, zvárali, konštruovali ich.
Čo vás v už v takom mladom veku „hnalo“?
Bol som fascinovaný spaľovacím motorom. Naozaj, mohol som mať asi desať rokov a vypýtal som si od mamy fľašu vína, ktorú som vymenil za prvú motorku zo šrotoviska, dodnes si na to pamätám, bola to Java 50 Pioneer. Zobral som ju odtiaľ nie preto, že som ju chcel spojazdniť, ale bol som fascinovaný myšlienkou, ako to tam vo vnútri celé vyzerá.
Rozobral som ju do posledného „šróbika“, pamätám sa ako som sa doslova triasol za tým poznaním. Študoval som ako to tam funguje z rôznych knižiek, internet vtedy nebol. A práve v tej dobe som mal sen vymyslieť perpetum mobile, a aj som si ho skladal. Keďže sa mi to nepodarilo, rozhodol som sa pozrieť ako to robí konkurencia, tak som rozobral tú motorku, a chcel som ju vylepšiť.
V desiatich rokoch
Áno, v paneláku s kamarátom v „kočíkárni“. Rodičia mi takúto činnosť nezakazovali, i keď ani ma v nej nepodporovali, pretože otec bol známy vedec a sestra lekárka. Fascinovalo ma to natoľko, že som tam chodil namiesto tanečnej. Z domu som síce odišiel v obleku, ale šiel som do kočíkarne a prezliekol som sa do monteriek. Už vtedy ma začalo baviť vylepšovanie a takto sme sa dostali k autám, i keď o dvadsať rokov neskôr.
Čo ste sa potom nakoniec rozhodli študovať?
I keď som začal študovať na ekonómii, robil som ochotnícke divadlo. Na jedno predstavenie sa prišli pozrieť pán Mikulík aj s pani Macháčovou, ktorý vtedy otváral ročník a práve vtedy som predvádzal niečo, čo sa im veľmi páčilo. Ja som veľmi nechcel, tak ma prehovárali, prehovárali aj mojich rodičov, aby sme to skúsili, že to má perspektívu. Dal som sa na to.
Na ako dlho?
Krátko na to, po revolúcii, keď sa otvorili hranice som pochopil, že herectvo vôbec nie je to pravé. Ale práve to by som pravdepodobne robil, keby sa neotvorili hranice, začal som cítiť svoje potreby, tak som sa vrátil na ekonómiu, ktorú som aj doštudoval.
Ako ste vtedy spojili motorky s divadlom?
Ono to spolu súvisí, keď sa nad tým zamyslíte, súvisí to s tou potrebou toho individuáleno nejakého úspechu, chcel som niekde vyniknúť. Tak som tam mal také etudy, ako tímový hráč som bol zlý.
Ako ste sa k tomu dostali?
Mal som v divadle, kamaráta spolužiaka Juraja Rašlu, ktorý ma požiadal, aby som ho zaskočil a už som tam zostal. Aspekt motivácie je však ten istý.
Ani na chvíľu vás nenapadlo íst v šľapajách rodiny?
Tí, čo ma naozaj dobre poznajú, sa pri tejto otázke musia zasmiať, pretože akákoľvek takáto činnosť, či už medicína alebo akákoľvek vedecká problematika, ktorou sa zaoberá otec, to sú exaktné veci, kde musí robiť človek krok po kroku a to je na môj vkus málo kreatívne. Je to dielčia každodenná práca, ktorá ma nebaví, neexistuje motivácia a neexistuje cena, za ktorú by som to robil.
Naopak, ak ma niečo baví a verím tomu, ako napríklad v tomto momente pretekanie či štúdia nového modelu auta, vtedy som ochotný ísť do úplne bláznivého rizika, absolútneho dna, som ochotný riskovať majetok i kariéru, ale jednoducho do toho idem. Akokoľvek by mi to niekto zakazaoval, keď v tom cítim výzvu, tak do toho idem za každých okolností. To, čo robia oni, je to pre mňa nepredstaviteľné, keď ma niečo baví, dokážem byť v práci od nevidím do nevidím, keď mám písať protokol na poradu, neviem sa k tomu prinútiť, i keď je to nutnosť.
To mi chcete povedať, že už ako 20- ročný ste mali jasnú predstavu o svojej budúcnosti?
V 90. rokoch som založil firmu, hneď som mal troch zamestnancov a vedel som presne, čo chcem.Tým, že som sa v Spojených štátoch narodil, mal som americké občianstvo a konexie, i trh mi bol blízky, tak som odtiaľ dovážal ojazdené autá, techniky. Bol som skutočne prvý, možno aj prvý vo východnom bloku, keď som začal dovážať techniku, špeciálnu výbavu do áut, začínali sme s autoalarmami, rôzne vyhrievacie systémy a pdoobne. Tak sme sem začali a zo ziskov som sa mohol venovať niečo novému, už to neboli motorky, ale autá. Najprv sme robili repliky do filmov, čo je chronicky známa vec.
Mali ste americké občianstvo a konexie. Kto vám teda v začiatkoch konkrétne pomáhal?
V tom čase bolo velmi problematické cestovat, je dôležité uvedomiť si tú veľmi veľkú výhodu, že som mal americké občianstvo a mohol som sa voľne pohybovať. Bolo mi je jasné, že táto výhoda toho náskoku nebude trvať dlho. Nebol ešte internet, pokiaľ človek vycestoval do Ameriky, a priniesol nejaký produkt, tak u nás bol neznámy, jednoducho, čo bolo americké, bolo zaujímavé. Čokoľvek, a špeciálne keď to boli produkty, ktoré vedeli pomôcť, ľudia to kupovali, všetko „made in USA“ sa predávalo samé. Už len tou značkou, akákoľvek hlúposť s americkou vlajkou sa dala predať, ale to nebolo to, čo ma bavilo. Vedel som však, že treba sa zabezpečiť, aby som mohol pokračovať v tom čo ma bavilo. Bola to výhoda náskoku, bol som v správnom čase na správnom mieste, čiže v 90. rokoch v Amerike.
To je známy slogan, ale príliš všeobecný...
Tých ľudí v Amerike som musel zmanipulovať. Aj tým, že videli 20- ročného mladíka, ktorý prišiel na jednanie v obleku a bol tak drzý, že ich tam dotiahol, posielal som pracne listy zo Slovenska, v tom čase si ani neuvedomovali, kde to Slovensko je. Pravidelne sa ma pýtali či máme vojny, u nás doma v Slovinsku, tak častokrát netušili, kde sme na mape a prišlo im extravagantné, že som tam zrazu stál a vysvetľoval som im, že veľa vecí vieme, že vieme vyrábať a práca bola enormne lacnejšia voči Amerike. Mnohokrát ich to zaujalo a pomysleli si, že ten človek „nekecá“, keď sa dokázal dopraviť až tam.
Dali mi to zastúpenie a my sme to rozbehli, a získal som tam aj mnoho známych, ktorí boli fajnšmejkri a kupovali drahé autá, limuzíny, a doviezol som autá mnohým ľuďom na Slovensku, možno to bol ten odrazový mostík, že keď som prišiel s tým projektom vyrábať auto „skladačku“, bolo tam veľa obchodníkov s ojazdenými autami, ktorí mali záujem to v Amerike predávať.
Uchytilo sa a stalo sa to trhákom, preto aj ten názov Attack – ako útok na americký trh. Takto sme si budovali rešpekt.Kde ste získali tú „drzosť“ na robenie biznisu?
Od malicka som bol predstavovaný ľuďom, s ktorými otec spolupracoval, bol som zvyknutý pohybovať sa v tej spoločnosti, boli to držitelia Nobelových cien, vedeckí pracovníci, ktorí už v tom čase mali vlastné jachty, a za to vďačím rodičom.
V tom čase ešte nebolo jasné, ako sa bude situácie v strednej Európe vyvíjať. Nemali ste strach, že sa to všetko zvrtne?
Vôbec, nemal som strach, rodičia mi hovorili upokoj sa. To všetko bol imidž, všetko to fungovalo, dnes by som už asi viac zvažoval. Keď zistím , že ma niečo baví, nie som schopný si uvedomovať mieru risku, a je to tak dodnes. Proste keď niečomu verím, a moja intuícia ma doteraz nikdy nesklamala, tak za tým idem a chcem to dotiahnuť do úspešného konca. Možno jednou vetou – bol som drzý a stále som drzý.
A dokedy sa drzý mladý človek dokáže venovať jednej veci?
Sklamem vás, tento pocit, nikdy nebol, je stále prebiehajúci, svoje ciele si stále zväčšujem a ciele sú stále vzdialenejšie. Postupne, keď sa dostanem na úroveň cieľov, ktoré som si dal, už nie sú aktuálne a pokračujem ďalej. Je to taký nedokonavý proces. Ale práveže raz sa dostavil pocit, kedy som si prestal veriť.
Kedy sa tak stalo?
V roku 2005. povedali sme si dosť, už nebudeme vyrábať malé autíčka, ale komplexné automobily, ktoré budú konkurovať naozajstnej špičke, ale zastavili sme sa na momente, čo s novým projektom. Vtedy sa objavilo finančná skupina CI HOLDING a dali sme sa dohromady – dnes sú to majoritní spoločníci firmy.
Ale to bol čas, rok po víťazstve na celosvetovej súťaži s automobilom na hybridný pohon, Tour de sol.
Bolo to na vedeckej báze, projekt, ktorý sme vytvorili so študentami Phliladelphskej univerzity. Od momentu, keď prídete s takýmto niečím revolučným do momentu, kým to začnete sériovo vyrábať a svet to uzná, prejde minimálne dekáda. Otázka bola čo o rok na to? Komerčný efekt tohto úspechu necítime dodnes.
Teda rok 2006 bol vstupom CI HOLDING a.s., začal mať význam.
Áno, vtedy začal mať vyčísliteľnú hodnotu pre nás, začali sme pracovať na profesionálnej úrovni s tímom ľudí, ktorí vedia, ako má vyzerať dobre fungujúca spoločnosť. Nebolo to len na takej intuitívnej úrovni ako sme to robili my s Jurajom Mitrom, bez žiadneho plánovania. Mali sme úspech a nemalo to žiadnu hodnotu. Vyrobili sme nové presné normy, projektovú dokumentácia, kompletný výrobný manuál. Má to teda úplne inú úroveň.
Trávili sme v dieľni niekoľko veľa rokov, Silvestre, Vianoce, mali sme ohňostroj zo zváračky, neľutujeme to, nesmierne nás to bavilo a myslím, že dodnes nás to baví rovnako.
..
Tvrdili ste, že žiadna medicína, žiadna veda. Zdá sa však, že podobným postupom ste ale nevyhli?!
Keď lekár niečo vyvíja, musí sa opierať o množstvo kníh a iných vecí, je to jedna z vecí, o ktorých sa s Jurajom často bavíme. Tam je treba ísť krok po krôčikom a až raz možno bude odmenený úspechom, ale my v rámci tej obrovskej premotivácie a obrovského entuziazmu, ktorý máme, potrebovali sme výsledky okamžite. My sme si našu metódu pokus-omyl zhodnutili a túto našu empirickú metódu sme použili. Keď sa nám niečo nepáčilo, tak sme to rozobrali, rozrezali a šli odznova. Vedci si to nemôžu dovoliť, my sme sa hrali..
S Jurajom Mitrom tvoríte nerozlučný tandem. Stretli ste v ňom správnom čase toho správneho človeka?
Absolútne, rovnakého blázna, ako som bol ja sám. Som si istý, že vtedy na svete, nikto taký druhý nebol, som si istý, že vtedy keď on bol na škole a bol nabitý nábojmi tak ako ja, že bol odhodlaný ísť do toho tak ako ja, ovplyvniť si životy. Bol to jediný človek na svete, nachádzal sa na Slovensku a ja som ho vtedy stretol.
Mali sme obrovskú túžbu po medzinárodnom úpechu, chcel som ako sa hovorí, vytrieť kocúra Američanom a ukázať im, že im slovenskú šikovnosť. A to sa nám podarilo, ľudia vo svete vedia, že to urobili dvaja nadšenci zo Slovenska.
Nemali ste s tou svojou frajerinou niekedy problém?
V podstate iný prístup nepoznáme. Doslova. Dnes, keď predstavujem niekomu naše nové projekty, ľudia sa smejú a hovoria, že toto sa nám nemôže podariť, keď si spomeniem, že keď ho zoberiem na závodnú trať a vám to príde prirodzené, že ten K-1 ATTACK to dokázal. Ale keď som v 90. roku niekomu povedal, že my vyrobíme auto, ľudia sa nám smiali, i za chrbtom, ale my sme si tým boli istí. Mnohí potom povedali, že tomu neverili. Dodnes niektorí nechápu, že sa nám podarilo to, čo robia miliardové automobilky, ktoré majú tisíc inžinierov.
Neviem, možno sa im až tak veľmi nechcelo. Tá motivácia nebola až taká. A smejú sa nám i dnes. Ale dnes už vieme, že sa nám to podarí. Mnoho veľkých projektov vzniklo v garážach.
Tak ako ste verili Attacku, veríte mu teraz i na trati?
Dnes sa chceme práve uberať AJ „racingovým“ smerom, uvedomili sme si, že k-1 ATTACK predstavovať ako automobil je hlúposť. Attack si nikdy nekúpi nikto, kto sa chce transformovať z bodu A do bodu B, ide o zážitok. Je to lístok do iných dimenzií zážitkov, no nie na bežnej ceste. No na okruhu má vynikajúce jazdné vlastnosti, i keď na začiatku som tomu nevereili, ale teraz to cibríme a zisťujeme, že na to má. Ľudia sa mi smejú, že sme skončili napríklad tretí, ale treba si uvedomiť, že tá konkurencia, to všetko sú firmy, ktoré vyvíjali svoju techniku sto rokov.
Plánujete viac?
Tento rok to chceme rozbehnúť naozaj profesionálne, verím tomu absolútne.
Veríte tomu v tejto dobe hospodárskej krízy v automobilovom priemysle?
Áno, verím tomu, lebo toto nie je automobilový priemysel, nazval by som to výroba luxusných doplnkov, výroba zážitkov. A viete si predstaviť, že nastane taká doba, že skrachuje Hollywood, že príde taká doba, že ľudia prestanú rojčiť? Muži nebudú chcieť zvyšovať svoju prestíž pred ženami,...toto je segment z toho..kusok dovolenky, kusok adrenalínu a kúsok zážitku...to ľudia neprestanú potrebovať.
Nemáte pocit, že je to príliš luxusná potreba.
Neuvedomujem si to tak, pretože záleží pre koho. Je overené, že tí, ktorí siu to mohli dovoliť včera, si to budú môcť dovoliť aj dnes aj zajtra.
Na Slovensku?
Je ich veľmi málo, lebo sme ich len na jeseň začali ponúkať. Je len otázka času, kedy predstavíme K-1 ATTACK s alternatívnym pohonom, dalej chceme vytvoriť úplne nové auto, ktoré sa už dlhšie spomínal ako F1 a vo finálnej fáze dostal názov ATTACK MITRO, Nemusím vysvetľovať prečo. Bude najprv testovaný na závodných dráhach a až potom bude z toho vychádzať seriový model.
| Kto je Dick Kvetňanský Dick Kvetňanský sa narodil 23. marca 1970 vo Washingtone D. C, v USA, kde bol jeho otec, známy vedec Richard Kvetňanský na odbornej stáži. Venoval sa ochotníckemu divadlu a v roku 1989 začal študovať herectvo. Po revolúcii ho však vymenil za Fakultu zahraničného obchodu Ekonomickej univerzity v Bratislave. V roku 1991 založil spoločnosť K-1 Styling & Tuning, spol. s r.o. s cieľom výroby replík športových automobilov. Začínal s výrobou replík Ferrari a Lamborghini. V roku 1997 začal spoluprácu s dizajnérom Jurajom Mitrom. Ten na podvozku Chevroleta Camaro postavil športový model Evoluzione. V roku 2000 uzrel svetlo sveta prvý automobil ATTACK na báze "skladačky". V roku 2004 založil spoločnosť K-1 ENGINEERING, s.r.o. a začal prvý predaj kompletného automobilu ATTACK K-1. Je slobodný a žije v Bratislave. |
| Prečítajte si aj: |
Svet už vie, kde je Slovensko |