Tvrdíte, že ste od dvoch rokov optimista. To ste mali už ako dvojročný taký vyhranený svetonázor?
- To, bol, samozrejme, vtip. Ale naozaj existujú typy - aj môj syn je napríklad taký - ktoré sa už po pol roku usmievajú a rehocú. A ja sa tiež viem baviť a tešiť sa zo života.
Prejavuje sa to aj tým, že stále musíte niečo robiť ako napríklad aj teraz, stále sa vrtíte?
- To áno, mám problém sedieť. Som neurotický typ, rýchlo telefonujem, rýchlo vybavujem. Popri rozhovore by som si zahral aj futbal.
Bohužiaľ, tu v kaviarni si asi s vami nebudem môcť zabehať. Absolvovali ste strednú školu polygrafie. Ako ste sa dostali k herectvu?
- Úplnou náhodou. Keď som mal 15 rokov, zapozeral som sa do jednej dievčiny a zhodou okolností zvykla veľa času tráviť v Bielom divadle...
...takže z lásky?
- V podstate áno. Potom to už bolo veľmi jednoduché.
Spoločnosť Maya, ktorá vyrába reláciu SOS, vám ju vraj ušila priamo na telo. Je to pravda?
- Je pravda, že s riaditeľom spoločnosti, pánom Vojtechom Hronom, som sa pred dvoma rokmi stretol na káve, kde sme sa bavili sme sa o tom, či by som si vedel predstaviť podobný typ relácie. Len som nevedel, ako ma objavili...
A už viete?
- Bola to náhoda. Maya je známa tým, že nemá problémy nasadiť do svojich programov nové alebo neopozerané tváre. Ale skrátim to. V divadle GuNaGu sme skúšali predstavenie Modelky, v ktorom bola jedna scéna odohrávajúca sa v reálnych kulisách súťažnej relácie Milionár, ktorú tiež vyrába Maya. Úplnou náhodou sa videozáznam z hry dostal k jej režisérovi, ktorý vraj povedal: "Pozri sa, aký ksicht!"
Napriek tomu, že ste "rodinné striebro" verejnoprávnej televízie, ste stále nízkorozpočtová relácia. Nemrzí vás to?
- To ani nie je otázka financií. Súvisí to skôr s iným. Keby sme boli napríklad na obrazovkách televízie JOJ, pochybujem, že by sme mohli parodovať Mojsejovcov.
Myslíte si, že by ste v súkromnej televízii podliehali cenzúre?
- S určitosťou to, samozrejme, nemôžem tvrdiť, ale možno áno. Minimálne by sme nemali takú kreatívnu slobodu, akú máme v STV. Ak vymyslím nejaký skeč a je dobrý, natočí sa a ide von bez cenzúry. Tá voľnosť je jednoducho absolútna, čo je úžasné. Takúto umeleckú slobodu by sme v súkromných televíziách nemali, a to vyváži aj finančnú stránku.
Ale Reportéri s "Eugenom Kordom" sa už v SOS dávno neobjavili...
- Mali svoje obdobie. Pán Korda už navyše nekriví hlavu. Keď sme ho stretávali, smial sa a vyhrážal sa nám, samozrejme zo srandy... Ale dobre, že hovoríte, už sme ich dlho nerobili!
Parodujete politikov, ľudí zo slovenského šoubiznisu, mafiánov... Nedostali ste niekedy, ako by ľudovo povedal Julo Satinský, po papuli?
- Nemyslím si, že sme agresívno-útoční alebo, že by sme išli do nejakých detailov. Vyslovene si dávame pozor, aby sme neurážali. Samozrejme, hyperbolizujeme niektoré veci, ktoré sú zreteľné.
Ale Mojsejovci vám cez médiá vracajú úder za Chruňa a Moriku...
- Možno majú pocit, že nám istým spôsobom ubližujú, ale je to v poriadku, majú na to právo.
Momentálne sú najpozeranejší, nehrá vám ich záujem do marketingových kariet?
- Poviem vám, čo ma teší. Oni mi neskutočným spôsobom uľahčujú prácu len tým, že existujú a sú na obrazovke. Takže s veľkou radosťou otváram počítač a píšem skeče. Napríklad pri písaní o Hviezdach na ľade musím rozmýšľať, kým ma niečo napadne. Pri Mojsejovcoch nemám problém, nápady sa mi len tak rinú z hlavy.
Čím si vysvetľujete, že sa z nich stáva priam spoločenský fenomén?
- Ale oni sú fenomén. To, čo dokážu povedať v priebehu niekoľkých minút je neskutočné, ako dokážu v priebehu niekoľkých minút dourážať ľudí, ktorí niečo v živote dokázali, to nedokáže nikto. To však neznamená, že nemajú právo byť na televíznych obrazovkách, pretože sledovanosť majú. Aj ja sa stretávam s otázkami typu: "Tak čo poviete na tých Mojsejovcov? Je to strašné, však? Ale ja som to nepozeral, ja som to nepozeral, ja som to len náhodou mal zapnuté... " A fakticky program pozerajú. Napriek tomu, že v tomto momente sú fenoménom, ide o krátkodobú záležitosť.
Tesne pred rozhovorom ste skončili konverzačnú hodinu angličtiny. Chystáte sa preraziť aj v zahraničí?
- Nie, mne sa na Slovensku páči. Je veľmi inšpirujúce.
Asi máte na mysli širokú paletu postáv modeliek, mafiánov, finančných žralokov, ktorým sa v SOS i v hrách divadla GuNaGu tak s radosťou venujete. Ako vôbec vnímate dnešné Slovensko?
- Poviem vám príklad. Seriál U Slováka v SOS nevznikol len tak. To, že sa stále cítime ako poddaní v reštauráciách a podnikoch je reálna skutočnosť, ktorú pozná každý. Aj to je súčasť Slovenska. Momentálne rozmýšľam nad krátkym sitcomom do SOS, mal by sa odohrávať v reklamnej agentúre, pretože práve reklama je ikonou dnešnej doby.
Je nová vláda Roberta Fica rovnako inšpirujúca ako keď "to opäť prehnal bývalý pán premiér"?
- Patria k štandardu, ale my sa nesnažíme reagovať na politiku. Úplne vedome som napríklad nereagoval na kauzu Hedviga. Človek má určité hranice. Nemyslím si, že to patrí k témam, z ktorých by sme si mali robiť srandu.
Napriek tomu niekedy zablúdite do podprahového sexuálneho humoru. Tam tie hranice neplatia?
- To je také zvláštne... Viete, SOS má už tri roky a stále ho berieme ako isté laboratórium. Povedzme, že sa urobilo takýchto pár besnín, možno to bolo aj pre mňa už za hranicou, ale musel som si to overiť. Teraz napríklad meníme vizuál programu, bude úplne inak poňatý. Stále sa niečo mení. Pre mňa je to neustála výzva a zmena.
Nevzniká potom chaos? Relácii SOS sa napríklad vyčítalo, že nemá stálejšiu koncepciu...
- Chaos? Nie. Všetko je koordinované. Tie besniny sú na to, aby sa človek mohol učiť.
Napriek akýmkoľvek názorom sa Milan Lasica o vás vyjadril, že ste do slovenského humoru priniesli čerstvý vánok. Lichotí vám to?
- Z úst pána Lasicu to iste lichotí. Keď sme sa dozvedeli, že sympatizuje s naším humorom, veľmi nás to potešilo. Nepripadám si však ako prevratný reformátor humoru.
Narážate na obvinenia z kopírovania českého Tele-tele?
- Tele-tele som videl viackrát, ale určite sme ho neskopírovali. Podobné šou programy som pozeral aj na maďarských a nemeckých televíznych staniciach. Keď sme už pri tom, málo ľudí vie, že české Tele-tele je obdoba nemeckého Ein Fernsehen, ktoré inšpirovalo aj mňa. Tele-tele je určite skvelé, ale impulz vzišiel z tohto nemeckého programu. Nové sa už dá len máločo vymyslieť. Na druhej strane každé dielo má rukopis len tých ľudí, ktorí na ňom participujú. Nedávno som robil jeden rozhovor, kde mi povedali, že sme ďalej od Monty Pythona ako Mojsejovci od Osbornovcov. Ale mňa to nikdy ani len nenapadlo. Neriešim tieto veci. V podstate mi to je jedno. Páči sa mi Monty Python, ale nie je mojou métou sa im priblížiť.
A čo je vaša méta? Zabávať ľudí alebo ...máte vyššie ciele?
- No nemám. Vidíte, som veľmi plochý typ.
Ale aspoň úprimný.
- Mňa baví robiť to, čo robím. To je zmysel mojej práce. Samozrejme, že som rád, keď sa to páči, ale to je sprievodný jav. Keby nebol ten prvotný cieľ - že ma to baví, asi by som s tým praštil.
Na druhej strane poznáte osudy iných humoristov. Nebojíte sa sebavykrádania?
- Nehovorím, že ma to nenapadlo, ale nerozmýšľam nad tým, čo bude. Mám mnoho iných aktivít, nebojím sa, že ak skončí SOS, začnem variť vajcovú polievku. Ja len dúfam, že keď sa začneme opakovať, tak si to uvedomíme. Vedieť odísť je dôležitejšie, ako rozmýšľať nad tým, čo bude.
Ale práve to sa mnohým spred kamier nechce.
- Možno ani ja to nebudem vedieť, ale chcel by som to dosiahnuť. Ale neviem vám povedať, kedy bude koniec.
Scenáristicky ste pripravovali aj talkšou Pre a proti, ktorá sa však na televíznych obrazovkách neuchytila. Prišli ste na to, kde sa stala chyba?
- Relácia Pre a Proti nedostala veľký priestor. Na obrazovkách bola len dva a pol mesiaca. Možno som bol aj ja trochu zbytočne tvrdohlavý. Ale to je už minulosť.
Ste súčasťou ansámblu divadla GuNaGu, ktoré patrí k najživším umeleckým organizmom súčasnej slovenskej kultúry: English is easy, Csaba is dead, Modelky, tento týždeň mala premiéru Telenovela...
- GuNaGu je špecifické práve tým, že tam ľudia pracujú kvôli slobode a nie zo zištných dôvodov. Podobne ako v SOS. Spája ich skôr to, že majú rovnaké zmýšľanie a pohľad na veci doby.
Vraj ste vorkoholik, netrpí tým veľmi vaša rodina?
- Mám veľmi tolerantnú manželku, ktorá vie pochopiť, že ma moja práca baví. Na druhej strane som typ, ktorý si vie povedať: A teraz dosť! Keď si poviem, že nezdvíham mobilný telefón, tak mobilný telefón nezdvíham. To viem najlepšie na svete.
Takže vám vyhovuje hektický život?
- Áno, milujem 21. storočie.
A čo na ňom milujete?
- Napríklad navigačný systém, ktorý som si nedávno kúpil. To je veľmi dobrá vec.
Aj s príjemným hlasom navigátora?
- Samozrejme, môžete si vybrať buď Kelly alebo Jeffreyho. Fakt mám toto storočie rád, ale to neznamená, že nie som romantik. Často sa automaticky spája, že ten, kto má rád túto dobu, nemôže byť romantik. Ale ja som plný kontrastov, mám rád aj niečo z hip-hopu, doma mám aj celého Beethovena, dočítal som Pád Rímskej ríše a čítam aj Šerú hliadku. A milujem prírodu. Keď vidím kopec a nevyjdem naň, tak nezaspím. To skôr moja manželka je zo mňa na nervy, pretože tam beriem celú rodinu. Ale na svete sme priveľmi krátko, aby sme sa sťažovali. Keď si uvedomíte, že sa dožijem nejakých 60 rokov... Poďme vyrátať, koľko to je (do ruky zoberie ipaq): tak 60 rokov je 21 900 dní, čo je 525 600 hodín, 31 536 000 minút, teraz deleno dva... Ostáva mi len 15 768 000 minút!
A to ste stále optimista?
- No vidíte (smiech).
| Televízni „doktori“ spoločenských neduhov: zľava Roman Pomajbo, Daniel Dangl, Petra Polnišová a Peter Sklár. Snímka archív |