Oni

Laco položil ruku na Mirkin horúci chrbát a spýtal sa Daňa:
"A potom?"
Daňo sa zadíval na rieku pred sebou a povedal:
"Oni sa nerozprávajú. Vieš, oni všetko, čo chcú, povedia farbou a tým, ako voňajú."
Laco sa zasmial:
"Vymýšľaš si, že?!
Daňo pokrútil hlavou a vzal do ruky kamienok.
"Nevymýšľam."
"A potom?"
"Čo potom? Nič potom. Veď ti vravím, oni nie sú ako my. Všetci sú rovnakí. Všetci muži a všetky ženy sú úplne na jedno kopyto. Líšia sa len farbou a tým, ako voňajú."
"A ako voňajú?" Opýtal sa Laco.
"To záleží na tom, čo cítia," povedal Daňo a odhodil kamienok. Zobral druhý. "Napríklad, ak sú nahnevaní, tak voňajú ako... ako stará cibuľa. Alebo ak sú zaľúbení, tak vtedy..."
Daňo nedokončil. Zohol sa po ďalší kamienok a po chvíli ho hodil do rieky.
"Vtedy čo?"
"Vtedy voňajú ako... ako... čo ja viem ako!"
Mirka si sadla. Oprášila piesok z deky.
"Ty si ale pako," rozosmial sa Laco, "a čo ešte robia?"
"Čo by robili. Pracujú. Čím sú úspešnejší v práci, tým sú žiarivejší. Tí úplne naj svietia aj v noci."
Mirka vybrala z tašky opaľovací krém. Laco jej prešiel prstom od spodného okraja plaviek cez stehno ku kolenu a ona sa prudko odtiahla. Zdĺhavo otvárala tubičku.
Laco sa natiahol vedľa nej na deke. Povedal:
"No dobre, ale potom nemajú žiadne tajomstvá, nie?"
Tichučko, ledva počuteľne, Daňo zašepkal:
"Nie. Tajomstvá nemajú. Kto by klamal, tak mu začne černieť nos. Najprv len špička a potom celý až ku koreňu."
Laco sa nadvihol a pritiahol si za bradu Mirkinu tvár. "Nemáš čierny nos? No, mne sa vidí, že tá špička je akási tmavšia..."
Zasmial sa a žmurkol na Daňa. Daňo sklonil hlavu. Mirka prudko odvrátila tvár a vyskočila. Urobila krok k rieke, potom zastala a hryzúc si pery sa zadívala na Daňa. Daňo mal stále sklonenú hlavu. Zopakoval:
"Nie, neklamú. Veď ani nehovoria. Nie že by nevedeli, majú hlasivky ako my, ale reč používajú len v najnevyhnutnejších prípadoch. Dokážu sa dorozumievať telepaticky a hlasivky im slúžia len na spev. Krásne spievajú, všetci krásne spievajú. Niekedy, keď idú po ulici, tak si jeden začne pospevovať melódiu a postupne sa ostatní pridávajú, úplne neznámi ľudia zastanú, započúvajú sa, chytia nápev a začnú ho rozvíjať. Nakoniec spieva celé mesto a oni od šťastia začínajú meniť farby. Je to zvláštne, že? Oni radosť z toho, že sa majú radi, vyjadrujú tak, že si vzájomne prelievajú farby. Napríklad ten, čo je azúrovomodrý a stojí vedľa tmavožltého, tak sa mu začne prispôsobovať, vytvárajú sa mu na tele žlté vlnky a zase tomu druhému sa začne pokožka sfarbovať do azúrova a z tej zmesi odovzdávajú zase tomu tretiemu a tak ďalej, do radu, nakoniec celé mesto spieva a mení farby a spolu sú ako obrovská farebná skladačka."
Mirka sa ani nepohla. Laco pokrútil hlavou.
"Bože, kde na tie blbosti chodíš?! Mal by si písať filmy. Dostal by si Oscara, ty pako!"
Mirka sa vrátila na deku, sadla si a znovu začala otvárať tubičku s opaľovacím krémom. Daňo zdvihol hlavu. Na zlomok sekundy sa im stretli pohľady. Mirka hodila tubu o deku, vyskočila a vnorila sa do rieky.
Laco sa začudovane spýtal:
"Nevieš, čo jej je? V poslednej dobe sa správa ako žena v prechode! Aj jej už asi šibe."
Daňo začal červenieť. Skryl si tvár do dlaní a mykol plecom.
"Neviem. Odkiaľ by som mal vedieť?!"