StoryEditor

Smutný príbeh o rodnej prírode

04.05.2007, 00:00

Kyjev sa priam dusil v augustovej horúčave. Cez deň sa mesto vyľudnilo, vo vzduchu viseli šťavnaté výpary roztopeného asfaltu. Až podvečer sa na uliciach zjavili ľudia. Prechádzali sa, hľadajúc svieži večerný vetrík, lenže stávalo sa, že ho nenašli a vracali sa domov. Niekedy sa na chvíľu zdržali v kaviarničkách a baroch.
V ten deň som musel ísť do mesta práve v tej najväčšej horúčave. Začal som pozornejšie než inokedy listovať stránky novín s inzerátmi. Našiel som jeden oznam o predaji LACNÉHO prístroja na nočné pozorovanie. Bolo to čudné, ale v priebehu roka, približne raz za týždeň, mi zišlo na um kúpiť takýto prístroj. Keď som zareagoval na oznam, vždy ma odradila vysoká cena. Pýtali od dvesto do tristo dolárov, čo je pre nezamestnaného hotový majland. Aj teraz som čakal nejakú astronomickú cenu, totiž neveril som slovu "lacný". Ale rozhovor s neznámym predávajúcim vlial do mňa nádej. Nechcel peniaze. Za svoj prístroj chcel akúsi protislužbu. Vybral som sa teda do stredu mesta, aby som sa s ním stretol a ujasnil si, či mu dokážem poskytnúť požadovanú službu. Mali sme sa stretnúť v bufete pri záložni, v ktorom boli len miesta na státie.
Dvere boli otvorené dokorán. Vnútri bolo oveľa príjemnejšie než vonku. Pri vchode stál štyridsiatnik v bordovom drese a bielych plátenných nohaviciach. Pri nohách mu ležala dosť veľká taška z celtoviny. Bol to ON a môj zbystrený pohľad mu hneď pošepol, že som to JA, ten, s ktorým sa má stretnúť. Pil červené víno z plastového pohára. Pil pomaly, maličkými dúškami. Tiež som si objednal deci červeného, podišiel som k nemu a svoj pohár položil vedľa jeho vína.
- Mykola? - opýtal som sa.
Prikývol. Pozorne si ma obzrel.
- Ako sa voláte? - opýtal sa.
- Saško, - odpovedal som a hneď som aj prešiel k meritu veci. - O akú službu ide?
Zdá sa, že Mykola nečakal taký rýchly priebeh rozhovoru, ale to sa dalo ospravedlniť neznesiteľnou horúčavou, ktorá nielen spomaľovala pohyb, ale dokonca samotné uvažovanie.
- Služba... - zopakoval. - Nič zložité... Na Bajkovom cintoríne je pochovaný môj priateľ. V týchto dňoch bude výročie jeho smrti. Sľúbil som vdove, že dohliadnem na hrob, pred každým výročím ho upravím, položím veniec a tak podobne... Ale nakoľko mám nepriateľov, ktorí o tom vedia, nemôžem ísť na cintorín, lebo by som tam aj zostal. Je vám to jasné? Služba spočíva v obyčajnej starostlivosti a výzdobe hrobu. Súhlasíte s tým?
Prikývol som. Ani mi len na um nezišlo, že pôjde o takú maličkosť.
- Dobre, - s potešením povedal Mykola, odpil z vína a potom sa nohou dotkol tašky z celtoviny. - Tu máte prístroj. Je váš. Verím vám, okrem toho, mám číslo vášho telefónu. Doma, na mojom odkazovači, sa dozviem, kto mi volá. Budem vás čakať zajtra o jedenástej na rohu ulíc Fedorova a Červonoarmejská.
- Prečo? - divil som sa.
- Tam odovzdám veniec a zároveň vám vysvetlím, ako nájdete hrob, - odvetil.
- Berte to! - kývol na tašku z celtoviny.
Zdvihol som ju. Vážila asi štyri kilogramy.
Doma ma čakala Maryna, teplý obed a dva telefonické pozdravy od starých známych. Najprv som sa najedol, potom sme si s Marynou začali prezerať prístroj, merali okuliare, čítali návod, ktorý bol napísaný nezáživne, podľa vojenského cvičného poriadku.
V tú istú noc sme prístroj vyskúšali. Zatiahli sme všetky závesy na oknách, aby sa do bytu nedostalo svetlo pouličných lámp a neprekážali nám iné nočné záblesky. Samozrejme, predstavoval som si, že prístroj mi umožní vidieť všetko tak ako cez deň. Realita však bolo celkom iná. Videli sme len siluety. Čierne na sivom pozadí. Zjavný bol tiež akýkoľvek pohyb. Keď si oči zvykli, sivé pozadie bolo čoraz svetlejšie, veci boli zreteľnejšie.
Na druhý deň som stretol Mykolu na dohodnutom mieste. Odovzdal mi schému cintorína, na ktorej bol označený hrob, číslo miesta a priezvisko zosnulého. Podal mi veniec.
- Onedlho vám zavolám, - sľúbil Mykola. - Preverím, či je všetko v poriadku.
Rozišli sme sa. Poľahky som našiel potrebný hrob. Naozaj sa oň nikto nestaral. Na vrchu boli porozhadzované vyschnuté minuloročné kvety. Na neveľkom mramorovom kameni nad vytesaným priezviskom nebohého civel prázdnotou ovál od ukradnutej smútočnej fotokeramiky. Veniec som nechal pri hrobe, pobral som sa k bráne, u starenky som kúpil kvety a zasadil ich okolo hrobu.
O týždeň sa mi ozval Mykola. Opýtal sa ma, či som spravil všetko tak, ako bolo dohodnuté. V krátkosti som mu opísal výsledky svojej práce. Poďakoval sa a zložil slúchadlo.
O niekoľko dní Maryna odcestovala k rodičom. Vrátila sa v dobrej nálade. Preložili sme obsah jej dvoch tašiek a neveľkého plecniaka do chladničky, Maryna postavila na čaj, sadla si oproti a priam žiarila šťastím.
- No, o čo ide? Vrav! - súril som ju, na mňa sa tiež preniesol jej vírus, bol som celý v očakávaní neobyčajných správ.
Mlčala a tým ma privádzala do stavu mierneho rozčúlenia. Potom konečne spustila:
- Môžeme zarobiť kopec peňazí... Máme predsa ten tvoj prístroj...
- No a?
- Keď som bola u matky, v televízore som zbadala oznam o odchyte ježov. Od zajtra na Staničnom námestí budú stáť zberne a za každého živého ježa budú platiť po tristotisíc kupónov.
- A načo sú im ježkovia? - začudoval som sa.
Maryna len pokrčila ramenami.
Povzdychol som si a zamyslel som sa. V poslednom čase sa v Kyjeve objavilo množstvo zberní, v ktorých kadečo vykupovali - či už slimáky alebo zelené žaby. O ježkoch som počul prvýkrát.
- Poznám jedno miesto, kde sa to ježmi len tak hemží, - pokračovala Maryna a pritom si opravila svoje gaštanové vlasy. - Cez deň sa skrývajú, v noci šantia. S tým prístrojom ich môžeme pochytať!
- Dobre, - súhlasil som. - Keď platia tristotisíc, tak to už stojí za reč. Ale musíme k tejto veci pristupovať veľmi zodpovedne. Kde je to miesto?
- Bilohirskyj les. Neďaleko majú chatu Kosťukovci.
- Dobre. Koľko váži taký stredný jež?
- Hádam kilo? - uvažovala Maryna.
- Do plátenného vreca sa ich dosť zmestí. Od vašich si požičiame vozík.
Na lov ježov sme sa vybrali v pondelok podvečer. Horúčava už ustúpila. Prímestský autobus bol poloprázdny a náš vozík nikomu neprekážal. Mali sme so sebou prístroj, dve vrecia a pracovné rukavice. Od Kosťukovcov sme si požičali kľúče od chaty.

Pokračovanie v budúcom vydaní Víkendu.
Autorom poviedky je Andrij Kurkov. Poviedku preložil Ivan Jackanin.

menuLevel = 2, menuRoute = hnporadna/vikend, menuAlias = vikend, menuRouteLevel0 = hnporadna, homepage = false
17. január 2026 06:12