Minulý týždeň ste dostali prestížne ocenenie Talent roka 2006 a finančný dar v hodnote 250 000 korún. Pred vami cenu získali Zuzana Fialová, Helena Krajčiová a Zuzana Kanócz. Nie je to čudné, že držiteľkou Talentu roka je už štvrtá žena v poradí?
- Presne to hovoril aj pán Milan Kňažko pri odovzdávaní ceny, že či to nebude tým, že v komisii sú muži. Ale ja si myslím, že budúci rok by to pokojne mohol dostať muž. Zatiaľ všetky dievčatá, ktoré to dostali, boli výrazné osobnosti. Ale môžeme tých mužov trošku diskriminovať, nie?
...No to áno, ale predsa.. Cena sa odovzdáva pre hercov do tridsať rokov. Sú do tridsať rokov talentované iba ženy?
- Nie, myslím si, že je tu plno mužov, ale tak sa to voľajako prihodilo. Podľa mňa to bola trochu náhoda.
Vám pán Kňažko povedal, za aký počin vám cenu dáva? Jedno z vysvetlení, ktoré ponúkol novinárom znelo: "Ste žena."
- (Smiech.) Super. Konkrétne sme nehovorili, len všeobecne o mojom pôsobení. Veľmi to nezdôvodňoval, ale myslím si, že za pôsobenie vo dvoch sférach. V divadle aj v médiách. Ale možno je to vážne preto, že som žena, a to som teda rada, že si to všimol. (Smiech.)
Na odovzdávanie cien v divadle GunaGu prišli vaši kolegovia z S.O.S. Bežne vás takto podporujú?
- My sa podporujeme navzájom. Pôsobí to ako klišé, ale poznáme sa dlhé roky. a preto vyzeráme ako rodina. So všetkými "duhmi" a neduhmi, ale všeobecne si prajeme.
Počas svojho príhovoru ste im však hovorili, aby nežiarlili. Žiarlili?
- To som len chcela byť vtipná. Prvé, čo mi povedali, že teraz sa už budú musieť so mnou inak rozprávať, keď už som ten Talent roka 2006.
V rámci Ota 2006 ste boli s reláciou S.O.S. nominovaná v dvoch kategóriách: Zábavný program roka a humorista. Nemrzelo vás, že ste nevyhrali?
- Nepoznám také súťaživé osobnosti, ktoré by museli za každú cenu vyhrať. Tú cenu, akokoľvek si to človek váži, beriem s nadhľadom.
Ale predsa S.O.S. je dlhšie na scéne ako Susedia z konkurenčnej TV Markíza...
- To áno, ale nedá sa to porovnávať. Susedia sú iný žáner a oslovujú široké masy. Naším cieľom nikdy nebolo, aby nás všetci pozerali. Máme svoj špecifický humor, ktorý sa nepáči každému. Sme však radi, že si relácia našla divákov, lebo inak by sme tu neboli. Ak chce človek osloviť široké masy, musí ísť aj do kompromisu.
Nedávno ste prekročili hranicu sto dielov. Uvedomujete si to?
- Mala som chvíľu pocit, že som z toho unavená, ale nabrali sme nejaký nový dych. Urobiť sto častí a chcieť, aby ľudia vydržali pri obrazovkách, je neskutočne ťažké. Každý týždeň nové a nové témy. Prinášať humor každý týždeň je neskutočná drina.
Kde ste nabrali ten nový dych?
- Mne pomohli Filipíny. Zažila som pri Celebrity camp iný kolektív, iný spôsob práce. Od chalanov som si trochu oddýchla a prišla s novým espritom.
Mesačne musíte priniesť 104 minút S.O.S. Nie je to priveľká záťaž na tvorivosť?
- Určite áno. My máme šťastie, že Dano Dangl, ktorý píše scenáre, je ako chodiaci živý Temelín. Myslím si, že každý, aj ja, mu pomáha.
V čom konkrétne?
- Všetci sme vychovaní v divadle GunaGu. Ak dostaneme scenár, prispôsobujeme si ho, hľadáme. Asi do toho "kecám" najviac, lebo som perfekcionista, ale všetci si už zvykli.
Relácia dostala stotisícovú pokutu za použitie slova dzigať. Nezviazalo vám to ruky?
- Bolo to vtipné. Jediný problém bol, že nás presúvali. Začali sme fungovať o jedenástej večer. Potom nás presunuli na 22.00 hod., potom ešte o dve hodiny dopredu. Po desiatej večer môžete používať určitý typ slov, inak nie. To sme ešte nevedeli, že nás dajú do reprízy popoludní. Mne sa slovo dzigať nezdá vulgárne. Koľkokrát hovorím dzigni sebou, v zmysle pohni sa. Ale povedali, že je to škaredé slovo. Tak sme sa na tom zabávali. Určitý druh škaredých slov prejde a dzigať neprešlo.
Kto platil pokutu?
- Vysielateľ, čiže STV. My im vytvoríme produkt a oni to musia skontrolovať, či to má atribúty vysielateľnosti.
Zasahuje vám televízia do relácie?
- Absolútne nie. Jediný kontakt s dramaturgiou je, že nám povedia: "Škaredých slov by ste sa mali vyvarovať."
Nehovoria ani koho môžete parodovať a koho nie?
- Rozhodne nie. STV ešte má atribúty verejnoprávnej televízie, preto tam ostávame. Kedy sme išli do súkromnej televízie a parodovali ich televíziu, bolo by to na pováženie.
Hráte na mnohých divadelných scénach. Nechýba vám, že STV nenakrúca hry tak, ako v minulosti?
- Ja mám pocit, že majú záujem hrať hry zo SND aj z GunaGu. Problém je však v autorských právach. Keď zoberiete hru zahraničného autora, nie je ľahké ju vysielať v televízii. Museli by ste zaplatiť veľké sumy.
V našich divadlách sa však hrajú aj hry slovenských autorov...
- Áno. Beriem to ako informáciu, ktorá mi bola podaná. Neviem, či je to pravda. Mám pocit, že hru Gotika, v divadle GunaGu, televízia točila, ale či ju vysielali, to neviem.
Ale hra Gotika mala premiéru pred štyrmi - piatimi rokmi, nie?
- Áno, ale natáčali ju pred rokom. Neviem, podľa akého kľúča postupujú. Dôležité je, že to chcú robiť. Pred troma rokmi to ešte vôbec nebolo jasné.
Naposledy ste si zahrali vo filme Muzika režiséra Juraja Nvotu postavu Nešťastnice. Film ešte v kinách nepremietajú, no postava sa opisuje ako dramatický ženský osud. Napĺňa sa vaša túžba zahrať si aj z iného súdka?
- No, dramaticky. Je to malá postava, aby sa tam dal zahrať dramatický osud. Ale veľmi rada som ju hrala. Mám rada takéto postavy. Chuderky, ktoré pôsobia istým spôsobom až komicky. Neviete, či máte nad jej osudom zaplakať alebo sa smiať.
Čo je to za ženu?
- Pochádza z dediny a všetko robí aj z takého pohľadu. Keď sa namaľuje, tak trikrát viac ako ostatné. Veľmi sa chce presadiť v kapele a odísť zo svojho rodiska. Robí pre to všetko. Nakoniec dopadne, viete ako... Nešťastnica, ktorá objektívne nevie ohodnotiť svoje kvality. Je to smutné, ale odráža to realitu.
Snažíte sa s vlastnou postavou stotožniť?
- Keby som sa mala stotožniť s tým množstvom postáv, ktoré som stvárňovala, od nymfomaniek, úchyláčok, až po neviem čo, tak by som sa zbláznila. Ale rada sa na niečo hrám. Nejde o stotožnenie, ale fascinuje ma byť na chvíľu niekým iným.
Dá sa skákať zo žánru do žánru počas jedného týždňa bez vplyvu na duševné zdravie? V S.O.S. súčasná paródia, v Muzike Nešťastnica?
- Je to o to zaujímavejšie. Nemám problém spraviť hru bez komediálnych prvkov, ale je to ťažšie. V Muzike som sa stále pýtala, či nedávam toho výrazu priveľa. Vo filme ide o minimalizmus, v divadle sa musí dávať do toho viac. Nemala som problém príbeh precítiť, skôr či som v tom minimalizme obsiahla všetko, čo som chcela.
Hráte v divadle Gunagu, v Aréne, v Štúdiu L+S. Všetko sú to však hry súčasných autorov. Máte k takýmto autorom špeciálny vzťah?
- Mám vzťah k rôznym autorom, ale je pravda, že momentálne hrám v súčasných hrách. Rada sa púšťam do experimentov. Ale pokojne by som si odpálila aj Rómea a Júliu. Mám rada klasické veci, no pri súčasných autoroch človek necíti takú pietu, lebo ešte žijú. Pri mŕtvom autorovi je otázne, čo tým chcel povedať, tu sa ho môžem rovno opýtať.
V akej klasike by ste si samú seba vedeli predstaviť?
- Mám rada Metterlingove hry, ja keď to nie je klasika v pravom zmysle, ale pokojne by som si zahrala aj Shakespeara.
Vás asi láka tá Júlia...
- (Smiech.) Môže byť aj Ofélia alebo Júlia. Čokoľvek. Každé nové predstavenie je nová výzva, nový spôsob vnímania. Či by to bola Júlia s 20 kilami navyše...
A v historickom filme?
- Áno. Taká Bátorička od Jakubiska. Vhupnete do inej doby a mentality. Úmerne to zahrať, to je zaujímavá vec.
Takže krvilačné postavy sa vám páčia...
- Ja som úplne zaťažená na Stedovek, Grécko a Starý Rím. Všetci tí cisári od Cézara, Néra po Caligulu. Tam sa také veci diali. Chcela by som tam byť, ale iba ako divák. (Smiech)
Vyštudovali ste bábkoherectvo, prečo ste presedlali?
- Nebolo to cielene. Keď som sa po dvoch rokoch pôsobenia v talianskom experimentálnom divadle vrátila na Slovensko, nikto ma tu nepoznal. Jediné divadlo, ktoré ma prichýlilo, bolo GunaGu. Chcela som hrať, lebo ma divadlo baví, či už je hrané, alebo bábkové. Riešila som ponuky, ktoré prichádzali a pretože neboli z bábkovej oblasti, tak som teraz tam, kde som.
Čím to je, že bábková tvorba u nás akosi stagnuje...
- Je pravda, že na škole sme sa zaoberali experimentálnym divadlom pre dospelých a taký súbor tu neexistuje. Škoda, lebo to boli krásne divadelné veci. Bábkovým divadlom sa dá povedať veľmi veľa. Čo nepovie slovo, dopovie bábka ako symbol. Chce to skupinu ľudí, tak ako v Prahe v Dejvickom divadle. Vzišlo z jedného ročníka a teraz je to jedno renomované divadlo.
Vy ste neštudovali v silnom ročníku?
- Nie, navyše sme boli skoro samé dievčatá, a to by chcelo nejakého manažéra, ktorý dokáže obsiahnuť administratívu od vypisovania grantov po vybavovanie priestorov, atď.
Myslíte si, že u nás nie je priestor na bábkové divadlo?
- Priestor by tu aj bol, ale možností je pomenej. Ja sa priznám, že sme tisíckrát žiadali o granty a nevyšlo to. Sú tu však kvalitné bábkové divadlá, napríklad v Nitre, v Banskej Bystrici, len o nich nepočuť, lebo u nás sa rieši, či má Belohorcová nového frajera.
Ako jednej z mála sa vám podarilo pôsobiť dva roky na talianskej divadelnej scéne. Kde presne?
- Bolo to malé experimentálne divadielko v Miláne, ale chodili sme s predstaveniami po celej krajine. Vyrábali sme si bábky, všetko od začiatku po koniec.
Chodia Taliani na alternatívne predstavenia?
- Toto sa mi na nich páči, že svoje deti vláčia už od malička do divadla a bolo ich tam vždy plno. Či už je to divadlo experimentálne alebo klasické.
Moderovali ste reláciu Celebrity camp. Nepôsobili na vás negatívne hádky zúčastnených, ktoré mal možnosť divák vidieť?
- Tí ľudia normálne fungovali. Síce sa pohádali, ale o päť minút sa normálne rozprávali, spolu si opekali, a to už v relácii neuvidíte.
Znamená to, že sa pikantné scény vyberali účelovo?
- Nemyslím si, že účelovo, ale keď zoberiete z relácie najzaujímavejšie momenty, neznamená to, že odzrkadľujú úplnú realitu.
Nie je to to isté?
- Niekedy prichádzala únava a vy sa musíte ceriť na kameru za každých okolností. To sú všetko veci, ktoré ovplyvňujú pohodu. Jasné, že niekto to nezvládol a bol nervóznejší.
Relácia má iba päťpercentnú sledovanosť. Ako tvorcovia vedeli, že takýto typ pikošiek na diváka zapôsobí?
- Sledovanosť závisí od mnohých faktorov. Od vhodného nasadenia programu, PR, atď. Ako tvorcovia vedeli, aký typ pikošiek na diváka zapôsobí, to sa treba spýtať ich. A hlavne divák je nevyspytateľný.
Prečo ste sa na to dali?
Pre Filipíny a preto, že som bola v kontakte s Jankom Krónerom a chceli sme si tam urobiť taký svoj svet. Mali sme v pláne robiť aj herecké etudky, ktorých bolo nakoniec menej ako sme očakávali. Nebol čas.
Dal vám Celebrity camp ešte niečo?
- Každá skúsenosť je na niečo dobrá. Vedela som, že zaznejú aj hlasy, teraz ju zlákali prachy, dostala sa do levelu a už nebude robiť predstavenia. Nie je to pravda. Svoju cestu na Filipíny som dlho zvažovala. Skúsila som niečo, čo som predtým nerobila a to mi ujasnilo ďalšie moje smerovanie. Stále šolichám predstavenia v Gunagu za päť korún.
Vedeli by ste si predstaviť, že by ste boli opäť bábkoherečkou?
- Samozrejme. Robím veci, ktoré robím a neviem, čo bude o dva roky. Možno budem chodiť po kolenách a hrať s maňuškami.