PREMENY
Žeravý deň. Na koži lepkavosť cukrovej vaty. Vzduch sa rozpadáva. Prvý blesk. Potom zvuk hromu. Voľný nádych. Všade je hudba: v clone dažďa, v mojom kašli, nervoch. V buchote vetrom zdvíhaných plechoviek od coca coly vedľa kontajnerov. V zmočených kvetoch. I v spomienkach.
Všetko tajomné chce byť skryté. Raz, ako vysokoškoláčka, na prázdninách pri bulharskom mori (jeden študent psychológie mi obdivuhodne zručne pomáha postaviť stan a neskôr bude pre mňa rovnako zručne piecť mušle na rošte, ktorý nám požičia nemecký archeológ), som po odlive v skorom ráne našla na piesku čudesné bytosti násilne vyvlečené z bezpečia mora. Mušle boli pootvorené, vlhké a čosi sa v nich hýbalo. Keď som sa neskôr vrátila na pláž, slnko prudko svietilo a mušle boli tuho zavreté, aby stvorenia, ktoré v nich žijú, nevyschli v jeho horúčave. Pochovajú sa v piesku, v praskote jeho hudby a počkajú na ďalší cyklus prílivu, ktorý ich vráti späť zo smrtiaceho terestriálneho sveta do bezpečného mora.
Možno moja stará mama, mama otca, zomrela vo chvíli, keď ma nečakane zaliala morská vlna. Dusila som sa, zmietala v slanej vode - bolo to ako náhle vypadnutie z veľkej náruče. O smrti starej mamy som nevedela ani po tom, keď sme s nemeckým archeológom a študentom psychológie jedli pečené mušle. Bulharská priateľka archeológa sa mračila. Nedôverovala ľuďom, ktorí sa rýchlo spriateľujú. Sedela v piesku, kolená pritiahnuté k brade, zanovito mlčala a ponuro sledovala more. Nič som o smrti starej mamy netušila ani večer. Chodidlá som vbárala do príjemne ochladeného piesku. Študent psychológie sondoval možnosť nocovať v mojom stane - hovoril jemne, obratne, veď bol študent psychológie, ha! Oblepený pieskom kráčal blízko mňa, svietil mesiac, spadlo pár hviezd.
"Keď pršia hviezdy, niekto zomiera," vravievala mi v takej chvíli moja, vtedy už niekoľko hodín mŕtva, stará mama: "Malé svetielko odchádza z tohto sveta a vstúpi do druhého sveta," dodávala.
Hlas z CD: "Nájdite si v spomienkach miesto, kam sa radi vraciate."
Mám šestnásť. Sedím pod storočnou lipou. Na kolenách držím roztvorenú učebnicu latinčiny. Učím sa prvú konjugáciu: laudo, laudas, laudat, laudamus, laudatis, laudant. Je skorá jeseň. Vedľa mňa sedí moja prastará mama. Prastará mama má len o málo rokov menej ako lipa, pod ktorou obe sedíme. Prastará mama sa každú minútu mení na krehký rad živočíchov spred existencie človeka. Napokon sa zavinie do vajíčka s tenučkou škrupinou. Myslela som si, že v tom kozmickom vajíčku už navždy zaspala - tentoraz podobná jašteričke - ale keď sa k nám priblížil akýsi muž a žena, pozdravila ich: "Dobrý deň." "Guten Tag," odpovedali obaja naraz, v rozpakoch. Muž sa usmial, ukázal na svoj fotoaparát a čosi sa opýtal. Hanblivo som kývla hlavou, ako keby som rozumela. Odfotil si moju prastarú mamu a mňa pod storočnou lipou. Možno je kdesi v Nemecku dodnes táto fotografia s útržkom neskorého jesenného popoludnia. Všetko, celý môj budúci život so svojimi turbulenciami, bol vo veľkej diaľke. Všetko, celý minulý život prastarej mamy, bol vo veľkej diaľke. Len v tesnej blízkosti stareny poletoval duch jej muža, pretože, ako vravela, voláva si ho k sebe čoraz častejšie. Jeho, svojho muža, dávno zabitého v americkej železiarni.
Keď dvojica odišla, z gotickej kamennej veže zaznel zvon. Prehlušil ustavičné šumenie Váhu. Položila som knižku na drevenú lavicu. Zhodila som z nôh sandále. Na prašnej ceste som sa roztancovala v kovovej, masívnej hudbe. Duchovia vzduchu mi bozkávali tvár. Dráčikovia z hlavičiek kvetov sa mi posadili na plecia. Bôžik lipy, voňavý ako budúci milenci, mi šteklil telo. Skoro storočná žena v čiernom, predchodkyňa a následníčka všetkých žien v čiernom, sa smiala bezzubými ústami a tlieskala o seba kosťami dlaní. Smrť sa pokojne vrátila do života. Už nikdy nebude taká ľahkosť. Taká nežnosť. Taká sviežosť. Také šťastie...
Bez spomienok by sme boli prázdni, dutí ľudia. Ako po strate pamäti. Zmätení, nepevní, náš cit by sa nemal o čo zachytiť.
Niekedy skúšam zvyšky maminej pamäti: ukazujem jej z albumu fotografie rodičov a sestier: staršej, nevlastnej, ktorá zomrela v Randolphe na rakovinu pľúc. I mladšej - tá žije neďaleko. Sú tu aj fotky oboch maminých bratov: jedného ešte maličkého, tiež nevlastného, v Pittsburgu, druhého brata v roku pred jeho smrťou. Poznáva iba svoju mladšiu sestru, a hovorí úplne nevinne, že keď teraz, po rakovine prsníka, jej sestra nosí parochňu, aspoň jej v zime nebude na hlavu chladno. A táto mamina sestra, moja teta, mi ukazuje holú lebku po chemoterapii a s nepatrne smutným úsmevom hovorí, že by chcela vedieť, aké budú názory na dnešnú medicínu tak o sto rokov. Či budú vyberať maternice a odrezávať celé prsníky, že sa vždy rozplače, keď si stane nahá pred zrkadlo, a že ju desí predstava, kde skončili tie časti tela, ktoré skoro už sedemdesiat rokov boli jej najintímnejšou súčasťou.
Ako dieťa som sa raz v J. spýtala starého jednonohého muža, kde má druhú nohu. Ten Amerikán - ako ho volali dedinčania - odvisol na barle a pokojne mi hovoril: "Dievča, spálili mi ju v peci pri jednom americkom špitáli. Tvoj prastarý otec mal viac šťastia. Toho vo fabrike rovno zabilo. Aj tak bol slabý! Cez prestávky vládal iba ležať na drevenej lavici. My ostatní sme sedeli a jedli. A on iba spal a spal. Až aj dospal v tej prekliatej fabrike."
Rozprávam vám o starých matkách, pramatkách, pretože starých otcov som takmer nepoznala. Zostali kdesi v tichu, strážení spomienkami ich žien. Stará mama hovorila: "Tvoj starý otec bol prísny, ale spravodlivý." "Tvoj starý otec poznal iba prácu." "Toto je drevený kufor tvojho starého otca, keď sa vrátil z Ameriky." "Toto je jeho fotka ako vojaka z prvej vojny." "Toto je fotka jeho prvej ženy, pochovanej v Amerike." "Tu je so svojimi dvoma deťmi, ktoré si z Ameriky priviedol..."
Prastará mama mi vkladala do mozgu: "Tvojho prastarého otca zabilo v americkej fabrike na železo, keď som mala dvadsať tri rokov a moje dieťa, tvoja stará mama, mala tri. Odvtedy žijem sama, len s duchmi."
Takže mechanizmus myšlienok je cikcakovitý pohyb. Rýchla sloboda. Slobodná rýchlosť. Tušenia a náznaky ma priťahujú magnetickejšie ako najdôslednejšie vyrozprávané príbehy, ktoré sú ako do poslednej kvapky vyžmýkaný citrón. Lebo tušenia a náznaky sú jemné signály vychádzajúce z epicentra bytia.
Mladá bezdomovkyňa, dávno neumývaná, polonahá, ležala na dlážke v hale hlavnej stanice, pod nejakým stánkom s jedlami, ešte zavretým. Dievča spalo a zo spánku sa nahlas, šťastne smialo - skôr pod milosrdným účinkom drogy ako sna. Keď deň zosilnie, keď sa ľudia ako mravce budú ponáhľať obrovskou halou, dievča zobudia policajti. Bude musieť vyjsť do rozpáleného priestoru mesta, strapaté, potácajúce sa, túlavé, nikomu nepatriace, pomaly už ani samé sebe. Aj toto dievča do mňa navždy zapadne, aj keď som mu skoro nevidela do tváre: viseli mu cez líce dlhé, schumlané vlasy. Stratené existencie sa do nás zadrapia. Nie je útechou, že my takí nie sme. Tak trochu vlastne predsa sme, lebo obývame spoločný svet a nepomôže, že utekáme z hluku pouličných obrazov, z tých zasiahnutí bleskom, do svojich svetov.
Používame kvantá slov. Sú preplnené niečím podstatným, niečím banálnym. Bolo by ešte vôbec možné nájsť celkom nové, celkom prázdne, či skôr čisté slová, ktoré iba čakajú na naplnenie obsahom? Ale nerobia to vlastne básnici, tí šťastní mimozemšťania, ktorí len a len slovami cestujú naprieč naším svetom a dešifrujú jeho tajomstvá?
Jana Bodnárová
Úryvok z doteraz nepublikovanej prózy, ktorá by mala vyjsť na budúci rok.