Ľudácky režim na Slovensku sa koncom roku 1944 a na začiatku roku 1945 dostal do politickej izolácie. Protihitlerovskí spojenci už v predchádzajúcich rokoch jasne deklarovali svoj absolútny rozchod s ľudákmi a ich štátom. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa podobne zachovali aj neutrálne štáty. Teror, ktorý nacisti a ľudácke represívne zložky rozpútali na postupne obsadzovaných územiach Slovenska, znepokojoval zahraničie.
Nádej zomiera posledná
Na prezidenta vojnovej slovenskej republiky Jozefa Tisa však najviac platili intervencie Vatikánu, ktoré boli čoraz ostrejšie. Tisove odpovede predstaviteľov Vatikánu nemohli uspokojiť. V liste pápežovi z 8. novembra 1944 píše: "Prevedené akcie proti Čechom a Židom nevykonala vláda Slovenskej republiky kvôli národnostiam, alebo pôvodu, ale z povinnosti ochraňovať národ pred nepriateľmi, ktorí proti nemu storočia deštruktívne pôsobili... Naša vina spočíva v našej vďačnosti a vernosti Nemcom, ktorí nielenže pripúšťajú a uznávajú prirodzené právo nášho národa na existenciu, nezávislosť a národnú slobodu, ale nás aj podporujú proti Čechom a Židom, nepriateľom nášho národa."
Agónia ľudáckeho režimu sa prehlbovala s postupujúcimi oslobodzovacími jednotkami. S blížiacim sa koncom vojny na Slovensku bolo jasné, že ľudácka špička nemá iné východisko, ako zotrvať vo vražednom "zväzku" so svojím nacistickým spojencom až do trpkého konca. Napriek pre ľudákov neudržateľnej politickej situácii boli presvedčení, že je to len prechodný stav. Pred oslobodením Bratislavy vláda odišla do Holíča a Skalice. Tiso bol presvedčený, že západné veľmoci ho pochopia a bude sa môcť na Slovensko čoskoro vrátiť. Kalkuloval pritom s možným rozpútaním nového konfliktu medzi Sovietskym zväzom a jeho dovtedajšími spojencami.
Emigrácia do kláštora
Začiatkom apríla 1945 sa Tiso so svojimi najvernejšími spolupracovníkmi usadil v kremsmünsterskom kláštore. Podľa všetkého si už začal uvedomovať vážnosť svojho položenia a začal uvažovať aj o možnosti svojho vydania československej vláde. Keď sovietske vojská oslobodili neďalekú Viedeň, Tiso sa rozhodol svoje dovtedajšie útočisko opustiť. V pláne mal odchod do Mníchova, kde sa chcel prostredníctvom kardinála Faulhabera skontaktovať s americkými úradmi. Zostal ukrytý v kláštore Altötting, kde chcel vyčkať na upokojenie situácie.
Informácie o jeho pobyte sa však nepodarilo udržať v tajnosti, a tak bývalého slovenského prezidenta zatkla americká vojenská polícia. Nakoniec sa teda tak, ako chcel, dostal do amerických rúk. Jeho najbližší spolupracovníci, ktorí zostali na slobode, samozrejme podnikali všetky kroky, aby nedošlo k jeho vydaniu do Československa. Naopak, československé orgány podnikali všetky právne kroky, aby bol Tiso a iní vyžiadaní politickí predstavitelia ľudáckeho režimu čo najskôr odovzdaní novým orgánom štátnej moci.
Zo zajateckého tábora na súd
Súd s predstaviteľmi vojnovej slovenskej republiky zodpovedal vtedajšej právnej praxi v európskych krajinách postihnutých nacistickou nadvládou alebo kolaboráciou s nacistami. Briti mali v tomto období za sebou skúsenosti z odovzdania požadovaných vojnových zločincov do Juhoslávie, kde boli, bohužiaľ, okamžite likvidovaní. A tak boli opatrní vo vydávaní vojnových emigrantov do východných krajín.
Američania však považovali Československo celkom jednoznačne za demokratickú krajinu a nepochybovali o jeho demokratickosti až do februára 1948. S takýmto hodnotením sa nakoniec stotožnili aj Briti.
Tiso a jeho spolupracovníci boli rozčarovaní zo svojho pobytu v americkom zajateckom tábore. Situácia tu nebola pre nich vonkoncom jednoduchá, zaobchádzali s nimi jednoznačne ako so zločincami a nakoniec bolo rozhodnuté o ich vydaní. Jozef Tiso, Štefan Tiso, Alexander Mach, Mikuláš Pružinský, Aladár Kočiš, Karol Murín a Ivan Murín boli dopravení do Prahy v sobotu 27. októbra 1945 škpt. Alexandrom Domanom. O dva dni nato ich špeciálom previezli do Bratislavy.
Najväčší proces
Príprava procesu proti Tisovi, Machovi a neprítomnému Ďurčanskému bola zdĺhavá a prokuratúra sa snažila pripraviť obžalobu čo najprecíznejšie. Proces bol nesporne politicky mimoriadne chúlostivý. Tu sa nesúdili len činy obžalovaných, ale súdila sa tu aj ideológia, ktorá priviedla ľudácku špičku ku kolaborácii s nacistickým Nemeckom.
Hlavné pojednávanie sa konalo v dňoch od 2. decembra 1946 do 15. apríla 1947 v porotnej sieni Justičného paláca. Jozef Tiso, Alexander Mach a v neprítomnosti Ferdinand Ďurčanský boli obžalovaní z rozbíjania republiky, z trestného činu nastolenia fašistického režimu na Slovensku a zo spolupráce s Nemeckom, zo zrady na Povstaní a zo zločinov proti ľudskosti.
Záverečná reč: 11 hodín
Tiso bol obžalovaný zo spáchania 113 činov, pri ktorých bolo možné uložiť najvyšší trest. Sedemdesiatjeden dní stáli proti sebe za obžalobu Ľ. Rigan, J. Šujan a Anton Rašla a za obhajobu Ernest Žabkay, Martin Grečo, ex offo Štefan Kráľ a Ján Kšiňan. Bol to dovtedy u nás najväčší proces. Vypočuli dvesto svedkov, stenografické záznamy dosiahli osemsto strojopisných strán a spis nakoniec vážil okolo sedemsto kilogramov. Rekordné boli aj obhajovacie reči. Tisov obhajca Žabkay natiahol záverečnú reč na šesť hodín a hlavný obžalovaný Jozef Tiso svoju obhajobu prednášal bezmála na jedenásť hodín.
Proces s napätím sledovali nielen na Slovensku a v Čechách. Rozsudok nad bývalým slovenským prezidentom bol vynesený 15. apríla 1947. Bol jasný: trest smrti. Bola tu, samozrejme, možnosť odvolania. Na otázku predsedu senátu v súvislosti so žiadosťou o milosť Tiso odpovedal: "Z mravnej povinnosti áno!"
Žiadosť o milosť
Následne sa odohrávali hektické udalosti, pretože v prípade neudelenia milosti mala byť poprava vykonaná do 48 hodín. Obžaloba milosť celkom pochopiteľne neodporučila. S týmto odporučením žiadosť dostal povereník spravodlivosti Dr. Štefánik, člen Demokratickej strany. Ten predsedníctvu Slovenskej národnej rady navrhol zmenu trestu na doživotné väzenie. Predsedníctvo nepripojilo svoje stanovisko, pretože nedošlo k dohode, a tak predložilo československej vláde návrh povereníka. Hlasovanie o milosti Tisovi vo vláde sa skončilo sedemnástimi hlasmi proti, šesť bolo za udelenie milosti. Toto odporúčanie postúpili prezidentovi republiky Edvardovi Benešovi a ten ho akceptoval a milosť Tisovi neudelil.
Smrť toho, čo neľutoval
Správu o neudelení milosti prijal Tiso pokojne, pretože toto rozhodnutie očakával. Počas procesu nič zo svojej politickej praxe z rokov 1938 až 1945 neľutoval. Tvrdošijne zotrvával na stanovisku, že by znovu konal rovnako. Bol presvedčený, že konal a koná správne a cítil sa obeťou. Blížila sa hodina jeho popravy, no on všetkých prekvapoval stoickým pokojom. Modlil sa a podpisoval obrázky. Pri rozhodovaní o tom, ktorý kňaz bude "zaopatrovať umierajúceho", sa rozhodovalo medzi päticou pátrov: P. Jozef Polák, P. Ján Chryzostom Klúčnik, P. Vojtech Rajner, P. Honórius Mihál a P. Hilárius Párik... P. Jozef a P. Chryzostom boli nakoniec z výberu vylúčení, pretože boli aktívni počas vojny v HSĽS. Tiso, samozrejme, v duchu svojej obete musel zanechať posledný odkaz národu. Podľa jeho obhajcu E. Žabkaya znel takto: "Svornosť národa nech je pokrstená mojou obeťou. Cítim sa byť mučeníkom slovenského národa a protiboľševického stanoviska."
Tiso urobil všetko, čo urobiť chcel. Bol pripravený na smrť. Podľa svedkov bol pokojný. Súdny lekár 18. apríla 1947 o pol šiestej ráno konštatoval smrť.
Spory o vine
Spory o vine či nevine Jozefa Tisa trvajú dodnes. Spory sú aj o právnu podstatu retribučných procesov. Je to celkom prirodzený postoj tých, ktorí sa snažia o rehabilitáciu politického systému Slovenskej republiky z rokov 1939 -- 1945. Táto rehabilitácia vedie podľa nich práve cez Tisovu osobu. Treba sa však pozrieť na postoj Spojených štátov amerických a Vatikánu k osobe Jozefa Tisu.
Tiso a jeho najbližší sa nádejali, že to budú práve Američania, ktorí zabránia jeho vydaniu do Československa. Americké a britské orgány síce zvažovali Tisovo vydanie zo všetkých strán, ale pri konečnom verdikte nezaváhali. Považovali obnovujúci sa československý štát za demokratický a nestalo sa, že by procesy proti vojnovým zločincom na našom území spochybnili. Vyslovene laxne sa k otázke intervencie v Tisov prospech postavili aj najvyšší predstavitelia Vatikánu. Žiadna intervencia sa z tejto strany nekonala. Tu celkom jasne rozhodol Tisov postoj k židovskej otázke a intervenciám Vatikánu v ich prospech.
Procesy? Logické vyústenie
Z procesov proti kolaborantom s nacistickým Nemeckom v Európe najviac verejnosť zaujal proces s maršalom Philippem Petainom vo Francúzsku. Petain bol národným hrdinom z čias 1. svetovej vojny a napriek tomu odsúdený na trest smrti, no Charles de Gaulle ho omilostil. Vo Francúzsku však bolo po vojne vynesených za vojnové zločiny okolo 2-tisíc rozsudkov smrti a z nich bolo 768 aj vykonaných. V Nórsku bol symbolom kolaborácie Vidkund Quisling, ktorého poprava neminula. Vo väzniciach za spoluprácu s nacistami skončilo 18-tisíc Nórov a 28-tisíc stratilo občianske práva. Bolo vynesených 30 rozsudkov smrti a 25 ich vykonali. Takto by sme mohli pokračovať aj o iných štátoch Európy. Na ilustráciu to však stačí.
Procesy proti vojnovým zločincom v povojnovej Európe boli logickým vyústením najstrašnejšieho vojnového konfliktu v dejinách. Správnosť rozhodnutia o potrestaní ľudí, ktorí sa podieľali na jej rozpútaní a priebehu, je nespochybniteľná. Nakoniec, od čias 2. svetovej vojny ku konfliktu takýchto rozmerov nedošlo a myslím si, že je to aj vďaka Norimberskému procesu a potrestaniu vojnových zločincov v krajinách spolupracujúcich s nacistickým Nemeckom.
Stanislav Mičev, riaditeľ Múzea Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici