Keď rinčia zbrane, múzy mlčia. Ján Francisci-Rimavský bol veľmi talentovaný básnik, spisovateľ i publicista. V širokom povedomí na Slovensku je však najviac známy ako kapitán slovenských dobrovoľníkov počas nepokojného revolučného roku 1848. Najmä vďaka slávnemu obrazu Petra Michala Bohúňa. Múzy mlčia, ale, našťastie, tá maliarova prevravela, a tak pre budúce generácie zachovala podobizeň intelektuála, ktorý pochopil volanie doby, odložil pero a chopil sa pušky.
Francisci pochádzal z remeselníckej rodiny, no jeho náklonnosť k vzdelaniu a umeniu ho čoskoro priviedla na štúdiá do Bratislavy. Tu sa zoznámil s Ľudovítom Štúrom a jeho revolučnými pronárodnými myšlienkami. Svoje básne i prózu tak začal písať v spisovnej štúrovskej slovenčine. Nevyhýbal sa osobnej lyrike, svoje diela však venoval najmä vlasteneckým témam. V roku 1848 spolu so Štefanom Daxnerom a Michalom Bakulinym organizoval národné gardy. Za tieto aktivity sa dostal do väzenia, no rýchlo bol prepustený a stal sa kapitánom slovenského dobrovoľníckeho oddielu. Vo vojenskom mundúre však veľa vody nezamútil, jeho najslávnejším vojenským počinom tak zostáva pózovanie Bohúňovi.
Po potlačenej revolúcii za národné sebaurčenie Slovákov sa mu život nezrútil. V rokoch 1853 až 1859 pôsobil ako župný komisár v Debrecíne. V roku 1860 sa stal v Budíne radcom kráľovskej miestodržiteľskej rady. Neustal ani v práci pre národ, v rokoch 1861 až 1863 pracoval ako šéfredaktor Pešťbudínskych vedomostí. Spoluzakladal Maticu slovenskú, ktorej bol doživotným čestným podpredsedom.
V roku 1864 až 1865 pôsobil Francisci ako župan Liptovskej stolice. Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní v roku 1867 sa zvýšilo sebavedomie Maďarov v Uhorsku, a tým i tlak na Slovákov. Ján Francisci musel odísť do dôchodku. Od roku 1872 až do smrti žil v Martine, kde sa však už na kultúrnom ani politickom dianí nezúčastňoval. Tam je aj pochovaný, na Národnom cintoríne.
StoryEditor