Otomar Kubala sa narodil v roku 1906, v rokoch 1920 až 1924 študoval na učiteľskom ústave v Modre, potom desať rokov pracoval ako učiteľ. Ako uvádza historik Ján Korček v knihe Slovenská republika 1943 --1945, od roku 1934 bol Kubala riaditeľom štátnej meštianskej školy vo Varíne, v roku 1939 sa stal riaditeľom školy v Bratislave. Do Hllinkovej gardy vstúpil v novembri 1938, popritom sa dal i na novinársku dráhu. Už v roku 1941 sa stal šéfredaktorom novín Gardista. Na dva mesiace odišiel na východný front, kde získal hodnosť stotníka, od októbra 1941 vydával časopis Náš boj.
Kritizoval i Macha
Kubala bol vodcom najradikálnejších elementov v garde. Ako stúpenec radikálneho krídla Hlinkovej slovenskej ľudovej strany pod vedením Vojtecha Tuku a Alexandra Macha presadzoval úzku spoluprácu s nacistami. Dokonca i samotný Alexander Mach sa zdal Kubalovi príliš mierny. Ako uvádza historik Peter Sokolovič v článku Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy, po vypuknutí Slovenského národného povstania viacerí gardisti kritizovali Alexandra Macha, že jeho prílišná miernosť a mäkkosť ako hlavného veliteľa Hlinkovej gardy patrili k príčinám, že niečo také "nehorázne" ako Povstanie mohlo vôbec vzniknúť.
Od 7. septembra 1944 bol Kubala hlavným náčelníkom štábu Hlinkovej gardy a zasadzoval sa o vytvorenie špeciálnych, takzvaných aktivovaných jednotiek, tvorených gardistami, ktorí by aktívne bojovali na strane Nemcov proti povstalcom. Tak vznikli Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy. Ich prví členovia boli dobrovoľníci z radov gardistov, čoskoro sa však ukázalo, že na boj proti Povstaniu bude treba čo najviac ľudí. Vstup do Pohotovostných oddielov sa rýchlo stal povinnosťou, pričom, ako zdôrazňuje Sokolovský, povolávaný "do zbrane" neboli len radoví gardisti, ale často i ľudia, ktorí s Hlinkovou gardou nemali vôbec nič spoločné.
Boje proti partizánom
Pohotovostné oddiely sa zapojili do ťažkých bojov proti povstalcom i do prenasledovania partizánov. Známy je prípad zo Slabine, kde gardisti zatlačili na ústup okolo troch stoviek útočiacich partizánov. Sokolovič spomína i ďalšie prípady, napríklad pri Malužinej sa Pohotovostným oddielom podarilo zajať 32 partizánov, v inej akcii neďaleko Slatiny zabili v boji gardisti až 280 partizánov a ďalších 80 zajali. Gardisti však niekedy dostali i "na frak". Napríklad koncom septembra 1944 cestou z Brezovej do Nového Mesta nad Váhom prepadli partizáni konvoj gardistických áut, pričom desať gardistov zabili a 29 ich zajali.
Po tom, ako začala Slovensko obsadzovať Červená armáda, organizoval Kubala ústup ozbrojených jednotiek slovenského štátu. Ustúpil až do južných Čiech, kde sa nechal zajať americkou armádou pri Strakoniciach. Nepomohlo mu to, Američania ho vydali československým orgánom. 24. augusta 1945 Kubalu Národný súd odsúdil na trest smrti. Popravili ho zastrelením.