...hovorievala moja drahá mama, keď mala pocit, že ma treba povzbudiť. Občas som sa jej zvykla len tak, ako každá dcéra, vyžalovať, vyrozprávať aj z takých problémov, ktorým v podstate nerozumela. Možno práve preto som to robila. Nepotrebovala som vedieť, čo už viem, potrebovala som počuť iba pár obyčajných slov od človeka, ktorému môžem naozaj veriť, a ktorý ma má bezhranične rád... stála som počas tohtoročných Dušičiek nad jej čerstvým hrobom, a aby "nevidela", ako veľmi ma bez nej tento svet bolí, začala som ju zase "zamestnávať" otázkami, na ktoré by mi nemohla a nevedela odpovedať, ani keby chcela, ale najmä mohla... že si nejaký farmár hľadá ženu, a ja dúfam, že si ju nájde čo najskôr, aby sa "Sedem" zase stalo tou chvíľou, na ktorú sa každý týždeň teším... že Maslo, naše čierne mača, má problémy s obličkami, a ja sa oň veľmi bojím... že tie fialkasté georgíny vôbec nezakorenili, a tak z nich o rok nič nebude... že budeme mať opäť ministerstvo životného prostredia, čomu sa veľmi teším... že na Vianoce príde Jana z Austrálie... že sme si zase natlačili dva súdky vlastnej kapustičky... ešte som toho mala na srdci dosť, ale pristúpila ku mne staršia pani, a poprosila ma, či by som sa s ňou neodfotila, lebo je rada, že ma vidí takto, ako povedala, "živú"! Na cintoríne to znelo zvlášť groteskne. Fotenie rovno nad hrobom sa mi predsa len trošku nepozdávalo, a tak som tú pani poprosila zase ja, či by chvíľočku nepočkala... ona sa usmiala, a sprisahanecky mi pošepkala: "Ale, pravdaže, počkám, pokojne sa dajte do poriadku, nech trochu vyzeráme!" Dušičky-nedušičky, musela som sa zasmiať... čosi podobné sa mi už raz na cintoríne stalo, ale tentoraz som sa zasmiala smelšie, veľmi som totiž chcela, aby to počula aj mama. Teda aspoň to, že som sa nezabudla smiať... a na čom, to jej porozprávam nabudúce!