Začínali ste ako športovec a dnes je z vás svetoznámy slovenský mím. Ako sa to stalo?
Prežil som si chorobu. Bol som na odstrel. Tak som s tým sekol. Potom som stretol ochotníkov z Liptovského Hrádku a bolo rozhodnuté. Postavil som sa na javisko. A neskôr mi bolo povedané, že to, čo robím, je pantomíma (smiech). Priznávam, že som divadlo objavil neskoro, ako 20-ročný.
Hráte šaša aj míma. Aký je medzi tým rozdiel?
Veľký. V kostýme aj v hraní. Mám takého malého cínového šaša a mám ho rád tak, ako aj ľudia majú radi šašov. Chodím takto často na predstavenia a tento hrkotavý kostým s rolničkami zbožňujem. Na hrady je to ako riť na šerbeľ. Ten šašo znázorňuje historický aj súčasný život.
Keby ste si museli vybrať?
Chcel by som byť tým šašom s rolničkami. A ideálne miesto na takéto predstavenie by bolo aj teraz v parlamente. Aj s tými rolničkami.
Sarkazmus?
Zoberte si kráľa, nech bol akýkoľvek, mal spätnú väzbu. Naši „páni“ toto nemajú. Treba nastavovať zrkadlo.
Ako si nastavujete predstavenia?
Mám šťastie, pretože pantomíma je medzinárodný jazyk. Stačí, ak predstavenie nastavím o niečom, a netreba veľa, aby sa potom ľudia uvoľnili aj zabavili. Niekedy je to úžasné, niekedy menej. Niekedy sa mi podarí dostať dav do varu a niekedy nie. Ak zaujmem, ak v človeku niečo prebudím, to predstavenie je správne.
Je to poslanie?
V živote som sa dostal k mnohým zaujímavým veciam, a snažím sa z toho vyberať. A môžem odovzdať posolstvo, ak sú mu ľudia otvorení...
Na javisku ste tvrdili, že hľadáte človeka.
To je pravda.
Slovenského alebo svetového?
Je to svetový problém. Stratila sa človečina, stratili sa Ľudia. No nielen u nás. V zahraničí je možno dôstojný život iný. Ale keď sledujem správy a smiešne reakcie, reči a činy, je mi z toho zle. Hovorím o najvyšších predstaviteľoch, úradníkoch, o kadekom. Nie je tu ochota vyjsť si ľudsky v ústrety.
Prečo sme teda podľa vás toho človeka stratili?
Lebo musíme byť najprv právnici, lekári a podobne. Musíme budovať kariéru, naháňať majetok. No v konečnom dôsledku skutočná človečina ešte existuje.
Napríklad?
Minule som bol na raňajkách s dokumentaristom Paľom Barabášom (smiech). Ale nie, ľudia okolo mňa ešte sú a je ich našťastie dosť. Asi treba ľudí len občas resetnúť a prinútiť ich zamyslieť sa nad sebou.
Vy to máte ľahšie, ľudí bavíte, sú viac otvorení...
Myslíte? Skôr je to tým, čo človek nesie v sebe, čo z neho ide. Ľudia sa odhalia. Ja to dnes až tak dramaticky neprežívam. Beriem to tak, že som tu už za odmenu.
Aj preto organizujete Medzinárodný festival pantomímy a pohybových divadiel PAN v Liptovskom Mikuláši a venujete sa deťom?
Aj... Deti na festivale pantomímy rýchlo odhalia človeka. Mám to overené. Keby som bol debil – rozprával jedno a žil druhé, hneď ma majú. Ja stále budem tvrdiť, že ak učiteľ povie nefajčite, a vidia ho so zapálenou cigaretou, určite „nebudú“ fajčiť... Príklad je totiž najsilnejší výchovný prostriedok.
Existuje nastupujúca mímovská generácia?
K nám na festival chodí okolo 250 detí a mládežníkov.
To je kvantita. Aká je kvalita?
Študenti na VŠMU, AMU, konzervatóriách... Štyria talentovaní mímovia čerstvo prijatí na HAMU Praha, katedru nonverbálneho divadla. Ľudia z nášho pantastického festivalu sa úspešne pohybujú v umeleckom svete, pracujú jednotlivo i v súboroch a sú úspešní v živote, a o tom to je. Viete, ja to beriem inak, pretože si nemyslím, že všetci musia robiť umenie. A ak sa tie deti bavia, ak niečo skúšajú, hrajú sa, tak to je v poriadku. Ak si zamilujú pohyb, je to úžasné... My im popri umení môžeme ukázať iný rozmer života, ponúknuť alternatívu, zaujať, naučiť... Treba si len uvedomiť jedno – umenie nemusí byť o umení.
Aký je vlastne život na javisku?
Fajný.
A na svetovom javisku?
Reakcie môžu byť iné, ale keď tam je človečina, ľudia sa zabavia všade. Problém je inde.
A to?
V kadečom. Zoberte si napríklad ekonomiku. Tá nerobí dobrotu, niekto nás nachytal. Niekto vytvoril systém a hodil nás tam. Napríklad ja som si zrušil účet.
Prečo?
Pretože mám pocit, že mi banka berie peniaze. Zdá sa mi absurdné, že niekto chce odo mňa peniaze za to, že si napríklad vyberám svoje peniaze. Myslím si, že sme mimo kontroly. Aj preto čakám na prerod v roku 2012.
Koniec sveta?
Ja som veril, že sa v roku 2000 niečo udeje, a nič (smiech). Myslím si, že máme zarobené na prúser, ak toho človeka nenájdeme.
Kto je Miroslav Kasprzyk
Jeden z popredných slovenských mímov sa narodil 30. 10. 1962 v Liptovskom Mikuláši. Od svojich dvadsiatich rokov sa venuje amatérskemu divadlu a pantomíme. Jeho originálny pohybový prejav a improvizácie sa nezmazateľne zapisujú do histórie slovenskej pantomímy a šíria jej dobré meno aj v zahraničí. Účinkuje po celej Európe i v zámorí – Sicília, Dánsko, Holandsko, Švajčiarsko, Poľsko, Rusko, Mexiko, USA...
Okrem vlastných predstavení spolupracuje na vernisážach, televíznych, multimediálnych a filmových projektoch (Koncert pre 2001 – Bobo Kantor, Šmankote babičko čaruj, Sokoliar Tomáš). Zvlášť treba pripomenúť významný humoristicko-satirický projekt APROPO TV, lebo sa na obrazovke objavil po boku humoristických veličín Slovenska, medzi ktoré patrili Jaro Filip a Stano Radič... Na umeleckej scéne figuruje vyše 25 rokov, profesionálne od roku 1991. Ako jeden z mála mímov na Slovensku sa venuje mladým. Vyučuje na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave, dielňach na Slovensku i zahraničí, má vlastné štúdio pantomímy v Liptovskom Mikuláši. Je otcom jediného slovenského amatérskeho festivalu zameraného na pohyb a pantomímu PAN v Liptovskom Mikuláši. Tohtoročný osemnásty ročník v novembri opäť sprevádza intenzívny záujem domácich mímov, ale aj ohlasy hostí i lektorov zo zahraničia.
Z mnohých ďalších aktivít musíme spomenúť úžasný projekt MuDr. KLAUN, kde Miroslav Kasprzyk zohráva dôležitú úlohu úsmevného klauna doktora a navštevuje choré či postihnuté detičky v zdravotníckych aj špeciálnych zariadeniach na celom Slovensku.
Zdroj: pantomima.ariesa.sk
LETNÝ DOTAZNÍK HN
Aké je vaše vysnívané povolanie?
Vzhľadom na to, koľko som ich preskákal, o povolaní už nesnívam, len si ho radostne žijem.
Čo najbláznivejšie ste vo svojom živote urobili?
Narodil som sa... Ostatné výčiny sa mi zdajú normálne, ale okolie si môže myslieť iné.
Aké bolo vaše najkrajšie leto?
Nebolo jedno :-) Roky detstva na chate u babi Oli pod Lysou horou na Morave, výlety s Trabantom s našimi, Lipnica, tábory Stromu života, letné hry s mojimi chalanmi a posledné dlhé roky na Počúvadle v divadelnom tábore, či Letavy pri výučbe pantomímy a všetkom, čo k táborom patrí... Ale aj šaškovanie na hradoch medzi priateľmi šermiarmi, les, kajak na divokej vode...
Čo je pre vás absolútny relax?
Posledné obdobie či-kung a tai-či, hudba, kniha, les... ale posteľ je tiež poriadny priateľ človeka.
Máte nesplnený životný cieľ?
Mám problém s termínom životný cieľ (smiech) alebo životný úspech... Ale nesplnený vlastne mám, určite mám... ešte stále sa učím a pracujem na tom, aby som sa raz stal človekom.