Zo spomienok stredoškolákov na štúdium v Kanade

Jazykové začiatky

Komunikovali sme, prirodzene, v angličtine. Hlavne kvôli jazyku som na
študijný pobyt do Kanady napokon išiel. Priznávam, nebol som dovtedy v
angličtine najlepší, v škole som takmer vždy balansoval medzi dvojkou --
trojkou. V nadchádzajúcom školskom roku sa na hodiny angličtiny však celkom
teším. Nechcem byť neskromný, ale myslím si, že som sa zlepšil
niekoľkokrát, ba v komunikácii priam vyšvihol. Aj keď zo začiatku, hlavne
prvých pár týždňov, to bolo naozaj dosť ťažké. Prvý týždeň som len
nechápavo pozeral, nerozumel som ani slovo. S tým radšej nech každý ráta.
Druhý sa to síce už trochu zlepšilo, stále som si však ešte len domýšľal, čo
asi odo mňa môžu chcieť. Potom sa to však začalo dosť rýchlo meniť. Rozumel
som čím ďalej, tým viac, začal som pociťovať, že sa zlepšujem v jazyku aj
sám. Až som z toho bol fakt celkom prekvapený, ako sa zrazu všetko zvrtlo a
ja som si Kanadu začal do slova a do písmena užívať. Precestoval som Nové
Škótsko, navštívil som Niagarské vodopády aj Toronto, kde sme sa stretli na
pár dní aj so sestrou Martinou -- jediný raz za celý čas nášho kanadského
pobytu. Bolo to asi v jeho polovici a sami sme sa smiali -- a stávalo sa nám
to aj v telefonických rozhovoroch, že sme často hľadali slovenské slová,
takže aj navzájom sme komunikovali slovensko-anglicky.

V škole bez problémov

Kanada je naozaj nádherná krajina, ja som si však užíval aj školu.
Nebola vôbec ťažká, tak som sa mohol navyše venovať tomu, čo som chcel a čo
ma bavilo.

Na začiatku semestra (väčšinou je všade v Kanade na high school školský
rok rozdelený na dva semestre, v každej provincii sa však začínajú rôzne) som
si mohol vybrať štyri predmety -- okrem anglického jazyka, ktorý zahraniční
študenti majú automaticky, to bola ešte matematika, v ktorej som bol celkom
dobrý aj doma, telesná výchova -- spojená so základmi vedenia kolektívu a
spoznávaním vlastnej osobnosti, a "global history" -- niečo medzi
geografiou a dejinami.

Matematika bola napríklad oveľa ľahšia ako u nás na gymnáziu, ale zrejme
ťažšia ako na Novom Zélande. Usudzujem z toho, že často som s ňou pomáhal
Julie. Ťažko povedať, či sa Kanaďania učia viac alebo menej, či majú
vedomosti menšie alebo väčšie, isté však je, že systém výučby je tam celkom
iný. Podľa mňa tvorivejší. Napríklad angličtina. Pár dní sme čítali
poviedky s kriminalistickou zápletkou, na konci týždňa sme mali potom
napísať esej s tematikou násilia. Ďalší týždeň sme zasa sami mali napísať
báseň s typom preberaného verša. Alebo sme pozerali film Stroskotanec a
potom sme o ňom diskutovali. Všetko zábavnou formou, aspoň mne to tak v
porovnaní s našou školou pripadalo. Podobne to bolo na Global History. Pri
kapitole o Nemecku a Hitlerovi sme napríklad mali písať prácu o apartheide
v Juhoafrickej republike. Dlho a voľne sme o tom predtým rozprávali. Počas
hodín panuje väčšia voľnosť aj väčší ruch, je to však celkom normálne.

Lepšie vybavenie

Mestečko Winsdor, v ktorom som býval, má len asi 2-tisíc obyvateľov.
Škola však bola dosť veľká -- s 900 žiakmi. Školský autobus ich vozil po
celom okolí. Ja som školu nemal ďaleko ani pešo, občas som však autobus
využil. Zadarmo. Autobusy patria k vybaveniu školy, ktoré je s vybavením
našich škôl podľa mňa, žiaľ, neporovnateľné. Podotýkam pritom, že išlo o
štandardnú akreditovanú štátnu školu (na také sa naši študenti väčšinou
dostávajú), nie o súkromnú. V každej učebni 4 až 6 počítačov s prístupom na
internet, ktorý sme často využívali aj pri výučbe -- hlavne na rôzne projekty
a aj lepšie pochopenie učiva, prístup k nemu bol voľný. Počítač s
internetom som mal mimochodom aj v izbe v svojej rodine, izbu som mal
vlastnú.

Sama za seba hovorí aj skutočnosť, že v každej učebni bolo tiež plátno
na premietanie, DVD a VHS prehrávač. Sprvu som si tam pripadal ako v ríši
divov. Väčšinu práce sme urobili v škole, domáce úlohy mi zabrali nanajvýš
tak 15 minút. Mal som teda dosť času venovať sa aj iným veciam.

Lepšie na celý rok

Existujú určité pravidlá, ktoré študenti musia dodržiavať, študenti
však majú s učiteľmi priateľské vzťahy. S jedným som napríklad strávil --
spolu s niekoľkými ďalšími spolužiakmi -- zaujímavý výlet na jeho lodi. Čo
však musím priznať, so spolužiakmi to bolo zo začiatku také všelijaké.
Rešpektovali ma, to áno, ale žeby so mnou počítali hneď do partie, to sa
veľmi povedať nedá. Začalo sa to síce postupne meniť, ale skutočne dobre som
sa medzi nimi začal cítiť asi až po nejakých troch, štyroch mesiacoch, čo
bolo vlastne takmer pred odchodom, keďže môj semester trval päť mesiacov.
Aj preto -- keby som sa mal rozhodovať dnes -- určite by som si vybral
študijný pobyt na celý školský rok.

Všeobecne -- napriek všetkému študijný pobyt v zahraničí vrelo odporúčam.
Každému by som doprial, aby si niečo podobné vyskúšal, vážne to stojí za
to.

TL Valemount -- Britská Kolumbia

Martina Ďurišová

Ak mám dnes hovoriť o svojich pocitoch a skúsenostiach z polročného
pobytu v Kanade, zhodnotila by som ho jednoznačne ako úžasný a obohacujúci.
Každému by som tiež niečo podobné jednoznačne odporučila, dopriala zažiť.
Ak niekto o niečom podobnom čo len náznakom už zauvažoval, nevie sa však
rozhodnúť, nech neváha.

Prečo Kanada

V Kanade som -- popri škole a výučbe jazyka -- spoznala úžasnú krajinu a
stretla mladých ľudí z celého sveta, získala priateľstvá na celý život. A
to sa mi, pravdu povediac, ísť naozaj vôbec nechcelo. Keď už, tak
Kanada, povedala som si, s čím súhlasili aj rodičia, zdala sa im spomedzi
všetkých možností najbezpečnejšia. Do Kanady však púšťajú len obmedzený
počet študentov -- koľko ľudí počas roka z Kanady za štúdiom odíde, toľko
Kanada prijme. Záujemcovia by sa teda o štúdium v Kanade mali zaujímať v
dostatočnom predstihu. Nám sa to podarilo. Mojím novým domovom sa stalo
malé mestečko Valemount pri Rocky Mountains na severovýchode Britskej
Kolumbie s prekrásnou prírodou (hneď v prvý deň, keď som sa zobudila, mali
sme na záhrade troch jeleňov, videla som dikobraza, svišťa, losa, ba aj
medveďa).

Niečo o novom domove

Najväčší problém bol určite s jazykom, to však nech nikoho neodradí.
Napokon -- aj moja reprezentantka agentúry mi pripomínala, že som prišla v
prvom rade študovať jazyk a prostredie. Až po príchode do Kanady som si
uvedomila, že z angličtiny som nevedela, hoci som si to predtým nemyslela,
skoro nič. Keď som sa rozprávala s dakým z očí do očí, vedela som si ešte
ako tak domyslieť, čo odo mňa chce a aj som celkom rozumela. V kolektíve to
však bolo oveľa horšie. Nerozumela som veľa a keď som aj slovko pochopila,
nevedela som si ho zaradiť do vety. Nič mi nedávalo zmysel. Avšak už po
prvom týždni nastala radikálna zmena, začala som používať slovíčka, ktorým
som predtým nerozumela. Aj keď by som ich ešte vtedy do slovenčiny preložiť
nevedela, vedela som, čo hovorím. Zmysel dávalo pomaly všetko. Chce to len
nehanbiť sa, pýtať sa, rozprávať a rozprávať. Nemyslím si, že teraz viem
angličtinu dokonale, určite však lepšie ako väčšina mojich vrstovníkov doma
na Slovensku.

Voľnejšia atmosféra

Veľmi veľa mi k tomu, aby som sa naučila jazyk, pomohla škola. Veľmi
ma prekvapil prístup učiteľov k deckám. Nesprávali sa, že sú niečo viac,
skôr naopak. Celkovo atmosféra v škole bola viac priateľská a pohodová ako
vyslovene pracovná a napätá. V učebniach to ani nevyzeralo ako v klasických
triedach, ktoré poznáme u nás. Stoly sú väčšinou pospájané, aby mohlo viac
študentov sedieť spolu, zasadací poriadok tam neexistuje. Jednotlivé
triedy tiež nie. Na začiatku roka si každý študent vyberie svoje predmety,
môže sa preto spokojne stať, že sa v každej triede ocitnete s inými ľuďmi.
U mňa to však tak nebolo, škola vo Valemounte má totiž len 120 žiakov. Aj
tento malý počet sa napokon ukázal ako výhoda. Veľmi rýchlo som sa spoznala
so všetkými.

Čo sa týka predmetov, nájsť sa dalo všetko -- od telesnej výchovy,
angličtiny, francúzštiny cez turistiku, herectvo, šitie, varenie až po
psychológiu a chémiu. Po dohode so školskou poradkyňou som si vybrala
angličtinu, chémiu, vedenie domácnosti a šitie.

Denný rozvrh

Povedala by som, že kanadská mládež chodí do školy rada. Nie ako u
nás, keď väčšinou každý chce s posledným zvonením čo najrýchlejšie
vypadnúť zo školy. V škole zostávajú aj keď nemusia, cítia sa tam dobre.
Rozprávajú sa s kamarátmi v knižnici alebo sa zúčastňujú na záujmovom krúžku,
za ktorý sa neplatí, všeobecne veľa športujú. Môže to byť napríklad
basketbal, frisbee (lietajúci tanier), kapela, matematický krúžok alebo
bicyklovanie po horách, ktoré je tam veľmi obľúbené. Sama som sa venovala
basketbalu, úžasné to bolo aj preto, že s družstvom som precestovala veľký
kus Britskej Kolumbie.

Ak hovorím o škole, nemôžem, samozrejme, zabudnúť spomenúť skrinky na
školských chodbách, do ktorých som sa zamilovala. Každý žiak má svoju
vlastnú, môže si ju vyzdobiť ako chce, necháva si v nej učebnice alebo
obed. To je ďalšia rarita. Už po druhej hodine je obedová prestávka, ktorá
má 45 minút. Každá hodina má však 90 minút. Môže sa to zdať veľa, aj ja som
sa na začiatku zľakla, ale vôbec to nie je také zlé. Vždy na začiatku
hodiny sa tam totižto rozpráva, veľmi často sa pozerajú videá a predstavte
si, čo by ste asi tak navarili na predmete varenie za 45 minút. Viem, o čom
hovorím, varenie totiž bolo súčasťou jedného z mojich predmetov.
Každý deň sme mali štyri hodiny.

Život v Kanade

Život v Kanade je podľa mňa úplne iný ako na Slovensku. Piť a chodiť
do barov sa môže až od 19 rokov, šoférovať sa však v niektorých provinciách
môže už od 14, čo ma trochu aj zaskočilo. Keď som videla niekoho v mojom
veku (alebo dokonca mladšieho) za volantom, trocha som aj žiarlila.
Predstava, že by som mala a riadila auto v šestnástich, ma lákala, no na druhej
strane som sa dakedy -- pri pohľade na malého nedozretého chalana za
volantom, aj bála.

Rodičia viac dôverujú deťom. Pravdou však je, že sa naozaj niet veľmi
čoho báť, život je tam skutočne bezpečnejší ako u nás. Tam, kde som bývala
ja, sme mávali celý deň, často aj noc, nezamknutý dom, otvorenú garáž.
Ploty som videla tiež len zriedkavo.

Myšlienky do budúcnosti

Moja rodina bola vynikajúca, ponúkli mi, že u nich môžem stráviť
ďalší školský rok. Podobnú ponuku som dostala aj od školy a priznávam, až
donedávna som nad ňou veľmi uvažovala. Ak spravím diferenčné skúšky,
pravdepodobne nastúpim do posledného ročníka gymnázia a spravím všetko
pre to, aby som však zmaturovala so svojimi slovenskými spolužiakmi. A na
Slovensku medzi tým určite privítam niekoľko svojich nových kanadských
priateľov. Myšlienky na návrat do Kanady sa však nevzdávam. Láka ma
zmaturovať aj tam. Dvere si tentoraz však dokážem otvoriť už sama.

TABULKA:
Niekoľko faktov o stredoškolskom štúdiu v zahraničí
-- môžu ho absolvovať mladí ľudia vo veku 15 až 18 rokov
-- ročne odchádza na dlhodobejší študijný pobyt v zahraničí zo
Slovenska okolo 300 stredoškolákov
-- najviac mladých študuje v USA, ďalší v Kanade, Austrálii,
Nemecku, vo Francúzsku, v Írsku, ale aj na Novom Zélande či Južnej Afrike
-- bez vlastných kontaktov je lepšie obrátiť sa na agentúru,
ktorá sprostredkuje štúdium, rodinu aj vízum -- bez akceptačných listov sa
štúdium vybavuje veľmi ťažko
-- stredoškoláci študujú na high school (väčšinou na
akreditovaných štátnych školách), zriedkavejšie na súkromných stredných
školách
-- štúdium vyjde najlacnejšie v USA (približne od 4 500 USD), drahšie je na súkromných školách
-- študent si zväčša môže vybrať študijné predmety (4 až 6),
anglický jazyk je, pochopiteľne, na prvom mieste