Naším prvým spisovným jazykom bola staroslovienčina. Jej abeceda sa volala hlaholika. Bola prvým písmom Slovanov a objavili sa v nej fonetické zvláštnosti slovanských jazykov (napríklad hlásky ž, č, š, ktoré v latinskej abecede nie sú). Veľkomoravská hlaholika mala 38 znakov. Neskôr sa z nej vyvinula cyrilika a azbuka. Zostavil ju 36-ročný Grék Konštantín, zvaný Filozof. Jeho rehoľné meno bolo Cyril a spolu s bratom Metodom priniesli v roku 863 hlaholiku na Veľkú Moravu. Považujú sa za zakladateľov slovanskej literatúry.
Po vyhnaní Metodových žiakov z Veľkej Moravy nahradilo na území Slovenska hlaholiku latinské písmo.
Prešlo deväť storočí a 25-ročný kňaz Anton Bernolák uzákonil v roku 1787 v generálnom seminári v Bratislave náš prvý spisovný jazyk -- bernolákovčinu, ktorej základom bolo západoslovenské nárečie.
O niečo neskôr 28-ročný Ľudovít Štúr v roku 1843 upravil bernolákovskú slovenčinu na jej štúrovskú verziu.
Títo vynikajúci muži, ktorým vďačíme za to, že dnes máme vlastný jazyk, sa nedožili vysokého veku. Štúr zomrel 40-ročný, Konštantín sa nedožil ani štyridsiatky. Bernolák zomrel ako päťdesiatnik.