Vražda ruského veľvyslanca Andreja Karlova v Ankare vývoj v Sýrii nezvráti. Turecko a Rusko spoločne s Iránom hľadajú riešenie krízy, v rámci ktorého sa zrejme pokúsia o potlačenie sektárskych vášní. Môže dôjsť aj na rozdelenie krajiny na sféry vplyvu, píše analytik Vladimír Votápek.
Vražda ruského veľvyslanca tureckým policajtom mimo službu by ešte pred rokom znamenala hlbokú krízu vzájomných vzťahov a mohla by viesť aj k ozbrojenému konfliktu medzi oboma štátmi. Dnes však bude mať na vzťahy medzi Moskvou a Ankarou len minimálny dopad.
Príčina takejto premeny je jednoduchá. Vodcovia Turecka a Ruska v posledných mesiacoch urobili veľmi veľa pre vzájomné zblíženie a pre nájdenie prijateľného kompromisu medzi principiálne rozdielnymi záujmami oboch krajín v Sýrii. Z obnoveného napätia by ani jeden z nich nič nezískal a preto možno odhadnúť, že problém nebudú vyostrovať.
Zavraždenému diplomatovi bude vzdaná česť a turecká strana sa za incident určite hlboko ospravedlní, ponúkne kompenzáciu škôd a ďalšie záruky bezpečnosti. Inými slovami, obe strany sa budú správať dospelo a krízu bezpečne zvládnu.
Diplomati, ľahký cieľ
Súdiac podľa hesiel "nezabudnite na Aleppo, nezabudnite na Sýriu", ktoré vykrikoval atentátnik počas činu, bolo zabitie Andreja Karlova odplatou za politiku Moskvy voči Damasku. Je nutné povedať, že odplatou odsúdeniahodnou, neprijateľnou a navyše nezmyselnou. Nezmyselnou preto, že vražda veľvyslanca situáciu v Sýrii určite nezmení.
Diplomati sú viditeľným symbolom štátu, a preto sa na nich často prenášajú emócie, ktoré k danej krajine chová konkrétna osoba alebo skupina ľudí. V dôsledku toho sa dostávajú do hľadáčika extrémistov častejšie, než by zodpovedalo ich skutočnému vplyvu na beh udalostí.
O nezmyselnosti útokov na diplomatov svedčia stovky atentátov, ktoré síce konkrétnym osobám a ich blízkym zničili život a niekedy aj viedli k zvýšeniu medzinárodného napätia, ale skutočnú zmenu politiky dotknutých štátov si takmer nikdy nevynútili. A ak áno, potom to bolo preto, že následnú eskaláciu napätia, alebo ozbrojený konflikt, tá ktorá krajina plánovala už pred útokom, ktorý jej poslúžil len ako zámienka.
Ruské, turecké a iránske ciele v Sýrii
To isté platí aj pre poľutovaniahodný útok na ruského veľvyslanca. Záujmy Ruska na sýrskom bojisku sú pre Kremeľ jednoducho dôležitejšie, než život jedného diplomata. Preto možno počítať s tým, že atentát nijako ruskú politiku na Blízkom východe nezmení.
O tom napokon svedčia nielen výroky čelných predstaviteľov Moskvy a Ankary, ale aj výsledky porád ministrov zahraničia a obrany Ruska, Turecka a Iránu, ktoré zhodou okolností prebehli bezprostredne po vražde Andreja Karlova. Uvedené krajiny na nich hľadali také riešenie sýrskej krízy, ktoré by umožnilo zosúladiť ich v zásade rozdielne záujmy na Blízkom východe.
Turecko v Sýrii až doteraz sledovalo tri ciele. Najdôležitejším z nich je oslabenie vplyvu Kurdov a prevencia vzniku medzinárodne uznaného kurdského štátu. Druhou prioritou je ochrana akéhosi osmanského dedičstva. Tá zahŕňa nielen podporu turkických kmeňov, sídliacich prevažne na severe Sýrie, ale aj snahu o posilnenie autority Ankary vo vzťahu k všetkým sunnitským moslimom.
Aj preto malo Turecko problém s brutálnym bombardovaním Aleppa a nakoniec sa zapojilo do organizácie odsunu sunnitských obyvateľov z opozičných častí mesta. Tretím cieľom, ktorý prezident Erdogan až donedávna presadzoval, ale na ktorý možno teraz rezignoval, bolo odstránenie Asada z vedenia Sýrie.
Irán tradične vystupuje ako vodca šiitskych moslimov a snaží sa okrem iného ochraňovať mnoho šiitskych svätýň ležiacich na území Sýrie. A pretože sa sekta alavitov, z ktorej pochádzajú kľúčové osobnosti Asadovho režimu, hlási k šiitskej denominácii, nachádza v Teheráne pretrvávajúcu podporu. Druhou prioritou Teheránu je zachovanie spoľahlivé spojenie s Hizballáhom a šiitskymi milíciami v Libanone, na ktorý im slúži práve území Sýrie.
Ruské záujmy v Sýrii majú viac globálny charakter. Vladimír Putin chce predovšetkým posilniť veľmocenský status Ruska tým, že obsadí priestor, ktorý na Blízkom východe vypratali Spojené štáty v posledných rokoch Obamovho prezidentovania. Zachovanie konkrétnych osôb pri moci v Damasku nie je pre Kremeľ vôbec dôležité, avšak Putin šikovne využíva posilňovanie Aasadovho režimu k tomu, aby zvyšoval vlastný význam vo vyjednávaní o osude krajiny.
Sféry vplyvu
Navyše je zrejmé, že vojna v Sýrii je úzko spojená so situáciou v Iraku. Oba štáty vznikli ako umelé konštrukty po zrútení osmanského Turecka a dodnes hľadajú svoju štátnu ideu. Na ich území fakticky prebieha vojna všetkých proti všetkým s výrazným náboženským deliacim prvkom, ktorý stavia miestnych sunnitov proti šiitom.
Ak majú Teherán, Ankara a Moskva nájsť nejaké stabilné riešenie krízy, musia sa pokúsiť o potlačenie náboženského charakteru sporu. A pretože víťazstvo jednej strany je nemožné, musia nájsť nejaký mocenský kompromis. Inými slovami, realistické riešenie spočíva v návrate k západnému modelu upokojenia situácie, hoci aj bez USA a ďalších západných štátov.
Východisko z krízy môže zahŕňať aj ústup od princípu udržania územnej celistvosti Sýrie. Je totiž zrejmé, že kompromis medzi Ankarou, Teheránom a koniec koncov aj Moskvou, môže byť pomerne ľahko nájdený po rozdelení krajiny na viac alebo menej formalizované sféry vplyvu.
Základom tej tureckej by zrejme bol sever krajiny, aby si Ankara zachovala kontrolu nad teritóriom obývaným Kurdmi. Naopak Teheránom podporovaní alaviti by určite trvali na kontrole stredomorského pobrežia, kde sú umiestnené i ruskej základne. Zvyšok krajiny by sa mohol stať predmetom výmenného obchodu v závislosti od momentálneho rozloženia síl mocností.
Ako je vidieť, útok na veľvyslanca Karlova bol úplne zbytočný. Útočník dokázal zabiť jedného človeka, ale svoj cieľ nedosiahol. Na osude Blízkeho východu nezmení vôbec nič.