V rámci príprav na nadchádzajúce stretnutie Vladimíra Putina s Joeom Bidenom zverejnil Kremeľ sériu požiadaviek na európsku bezpečnosť. Bol medzi nimi aj zákaz rozširovania NATO a rozmiestňovanie útočných zbraní v blízkosti ruských hraníc.
V pozadí tohto demaršu je čoraz intenzívnejší vojenský tlak Moskvy na Ukrajinu a roztrpčenie z prijatia 14 stredoeurópskych východoeurópskych krajín do NATO v rokoch 1999 až 2020.
Osobitným dôvodom na obavy sú ruské požiadavky najmä pre Švédsko a Fínsko. Tradične neutrálne duo sa k NATO približuje už 30 rokov, no o členstvo v aliancii pod vedením Spojených štátov nepožiadalo. Hovorkyňa ruského ministerstva zahraničných vecí Maria Zacharova 24. decembra uviedla, že ak by sa Švédsko a Fínsko stali členmi NATO, „malo by to závažné vojenské a politické následky“.
Z hľadiska Švédov a Fínov znejú tieto požiadavky ako znepokojujúci pokus obmedziť možnosti demokratických a nezávislých štátov zvoliť si zahraničnú a bezpečnostnú politiku. Otázkou je, či sa agresivita Ruska neobráti proti nemu a jedného dňa neprinúti Štokholm a Helsinki k tomu, aby hľadali bezpečie vo formálnom členstve v NATO a vo vzájomnej obrane podľa článku 5.
Teraz sa to zdá nepravdepodobné. Správa fínskej vlády o obrane, zverejnená v septembri, nechala možnosť uchádzať sa o členstvo v NATO otvorenú. V skutočnosti sú však fínske politické strany v tejto otázke rozdelené a verejnosť nie je veľmi nadšená pre plnohodnotné členstvo.
Podobné je to vo Švédsku. V decembri 2020 sa prvýkrát našla parlamentná väčšina pre prijatie riešenia v štýle Fínska. Keď však sociálnodemokratická premiérka Magdalena Andressonová 30. novembra predstavovala vládne politiky, vyslovene uviedla, že „Švédsko si nepodá žiadosť o členstvo v NATO“. Dala však jasne najavo, že „Švédsko prehlbuje svoju obrannú spoluprácu s Fínskom a s ďalšími severskými krajinami, s EÚ a so Spojenými štátmi i svoje partnerstvo s NATO“.
Ešte aj toto opatrné vyjadrenie ilustruje, ako výrazne zmenili Švédsko a Fínsko svoje obranné a bezpečnostné postoje od studenej vojny. Švédsko, ktoré je neutrálne od napoleonských vojen, si tento postoj zachovalo aj napriek incidentom, ako bol ten z roku 1981, keď sovietska ponorka triedy Whiskey uviazla na plytčine pri švédskej námornej základni v Karlskrone.
Fínska neutralita bola obmedzenejšia, čo bol výsledok takzvanej zmluvy o priateľstve, ktorú uzavrelo v roku 1948 pod sovietskym tlakom. Fíni si naliehavo uvedomovali, že ich krajina tvorila v 19. storočí súčasť cárskeho impéria, a tak sa so svojím neobvyklým postavením naučili žiť. V zahraničnej politike mali obmedzený manévrovací priestor, no mohli sa vyvinúť na prosperujúcu demokraciu a nestal sa z nich komunistický satelit v štýle štátov východnej Európy.
Po rozpade Sovietskeho zväzu sa Švédsko a Fínsko v roku 1994 tesne pred vstupom do EÚ pridali do programu NATO Partnerstvo pre mier. V roku 2016 podpísali s NATO dohody o podpore hostiteľskej krajiny, ktoré jednotkám aliancie umožňujú prístup na švédske a fínske územie v prípade vojenskej mimoriadnej udalosti. Skrátka, Švédsko a Fínsko sa možno ani nepotrebujú stať plnohodnotnými členmi NATO, pretože už teraz sa zdá nepredstaviteľné, že by aliancia v prípade útoku na nich zostala bokom.
Aké ponaučenia plynú z týchto dohôd pre Ukrajinu? Veľa ich, žiaľ, nie je. V Putinových očiach Ukrajina skrátka nie je takým legitímnym štátom ako Švédsko a Fínsko. Výzvou pre Bidena nie je dostať Ukrajinu do NATO. K tomuto cieľu sa viaceré členské štáty stavajú vlažne. Ide o to, ako prinútiť Putina, aby akceptoval neodňateľné právo Ukrajiny na nezávislosť.