Som vďačná za médiá, ktoré dnes prinášajú príbehy ľudí z čias minulých a neslobodných. Títo ľudia kedysi reprezentovali nepopulárny názor a stáli si za ním aj napriek zákazom a diskreditácií v spoločnosti. Je dôležité si takéto časy pripomínať, aby sa nemuseli opakovať. No ako býva dobrým zvykom, história sa predsa len, potvora jedna, odohrá znova. Našťastie nie vždy v presných obrazoch, ale vo svojom princípe predsa len podobne.
Čo je to vlastne história? Nejaká samostatná entita, ktorá si nevyspytateľne robí s ľudstvom svoje? Nie, sme to my. Každý jeden občan je základným zrnkom toho, čo sa deje v spoločnosti.
Vedomá si zodpovednosti zrnka snažím sa v sebe živiť kvality mieru a nevyvodzovania rýchlych súdov, aby som na ceste za pravdou nemala zatemnený pohľad.
Prijímam, keď ma hania za to, že nemám dostatočne „jasný“ postoj. Pretože vyzývať k tomu, aby ľudia nekonali z hnevu alebo aby sa zbytočne nepolarizovali, nie je pre niekoho dostatočne jasný, prípadne skôr dostatočne „želaný“ názor. Ak sa zamýšľam nad vlastnou mierou slušnosti namiesto toho, aby som vznecovala hystériu voči neslušnosti iných, nevyhovujem opäť.
Možno len nezrozumiteľne formulujem vety. Možno sú také nezaraditeľné, že niekoho minule vydesili do takej miery, až v prílohe jedného denníka stopli so mnou už hotový rozhovor. Dostalo sa mi, že kvôli mojim názorom a názorom môjho otca. Je to denník, ktorý rád vyzýva k slušnosti, demokracii a je to ten denník, za ktorého existenciu sa budem hlásiť rovnako ako za existenciu iných slobodných médií. Lebo každý by mal mať slobodu čítať čo chce, pokiaľ tým neohrozuje demokraciu a ľudské práva. Na to už ale máme zákony, aby také čosi strážili.
Mám teda aj tú česť byť kádrovaná za názory rodiča, ako za čias, ktoré vraj nechceme, aby sa opakovali. Nepíšem tento článok z pohoršenia. Vediem spokojný život a ľudia vedú spokojný život aj bez jedného z tisícok rôznych rozhovorov. Nedovolím sa ani porovnávať s režimom prenasledovanými. Poukazujem len na drobnú principiálnu paralelu. Chápem, že nie každý mi rozumie. Chápem aj to, že nie každému vyhovuje, čo hovorím, ak mi aj rozumie. Veci sa dejú v istej dokonalosti a význame pre všetkých zúčastnených.
Kedysi keď niekto počas prvomájového sprievodu nešiel s davom a stál obďaleč, tak naňho kričali: Ten, kto stojí na chodníku, nemiluje republiku! Dnes sa občas cítim, ako keby už len státie na chodníku nebolo úplne vhodné. Ale prijala som túto skúsenosť a som za ňu vďačná.
Naučila ma, že demokracia sa začína v každom zrnku, v každom z nás. Ach, ale keď tam sa tak nepohodlne pozerá. Jednoduchšie je zadívať sa von, na druhých, okolo seba, sledovať svet... a nevšimnúť si, ako si nenápadne opakujeme históriu.