Federálny rezervný systém USA, ktorý významne prispel k finančnej kríze - kombináciou nadmernej likvidity a odkladaním regulácie - sa snaží svoju vinu odpracovať: zaplavovaním ekonomiky likviditou, čo je opatrenie, ktoré v najlepšom prípade iba brzdí zhoršovanie stavu.
V niektorých aspektoch Fed pripomína opitého šoféra, ktorý zrazu zistí, že schádza z cesty, preto začne panikáriť - jazdí od jednej krajnice ku druhej. Reakciou na nedostatok likvidity je ďalšia likvidita. A keď sa začne ekonomika zotavovať a banky začnú znova požičiavať, dokáže Fed stiahnuť obeživo plynulo? Zažije Amerike inflačnú búrku? Alebo, čo je pravdepodobnejšie, Fed pri ďalšom prebytku likvidity nafúkne svoju reakciu a udusí oživenie hneď v jej zrode? Ak zhodnotíme doterajší vývoj, tak nemôžeme byť priveľmi dôverčiví...
USA dlho hrali významnú rolu pri udržiavaní globálnej ekonomiky. Americká rozhadzovačnosť - teda to, že nedokázala táto najbohatšia krajina žiť iba zo svojich zdrojov - bola vždy predmetom kritiky. Lenže svet by mal byť za to vlastne vďačný, lebo nebyť toho, tak agregátny dopyt by bol slabý. V minulosti túto úlohu plnili rozvojové krajiny , ktoré hospodárili s obchodnými i fiškálnymi deficitmi. Zaplatili však vysokú cenu a teraz sú normou fiškálna zodpovednosť a konzervatívne menové politiky.
Ako tretí faktor zapôsobil ropný apetít sveta. Rastúce ceny napumpovali peniaze do producentských krajín, čo znova nafúklo likviditu. Aj keď ceny ropy klesli, mohutné ekonomické vzkriesenie by ich mohlo znova oživiť.
Istý čas sa o tejto záplave hotovosti hovorilo unisono. Bol to však iba reverz toho, čoho sa obával Keynes - slabý globálny agregátny dopyt. Lov na výnosy spôsobil divoké pákové obchodovanie a zvýšené riziko, čo vytvorilo platformu súčasnej krízy.
Americká vláda istý čas bude zvýšené úspory Američanov kompenzovať. Ale ak Američania prejdú od svojich takmer nulových úspor k miernym 4 až 5 % HDP, tlmivý účinok na dopyt (vedľa účinku vyplývajúceho z poklesu investícií, vývozov a výdavkov štátov únie a samospráv) úplne nevynahradí ani tie najgigantickejšie programy vládnych výdavkov. Vlády, ktoré si uvedomujú nárast dlhovej služby, ktorá vyplýva z obrovských záchranných balíčkov a deficitov, pocítia o dva roky tlak, aby hospodárili s primárnym prebytkom (v ktorom sú vládne výdavky očistené o splátky úrokov nižších než príjmy).
Prednedávnom prevládal strach z rizika neriadeného vývoja globálnej nevyváženosti. Na súčasnú krízu sa dá pozerať ako na súčasť tohto diania, i keď s kľúčovými problémami, z ktorých tieto nevyváženosti vznikli, sa vlastne nič nerobí. Nepotrebujeme iba dočasné stimuly, potrebujeme dlhodobé riešenia. Lenže tí, ktorí by to mali robiť, nemajú peniaze...
Po prvé, musíme otočiť znepokojujúce trendy zvyšujúcej sa nerovnosti. Progresívnejšie zdanenie príjmov pomôže tiež stabilizovať ekonomiku - ekonómovia to pomenúvajú ako "automatický stabilizátor“. Pomohlo by aj navŕšenie ekonomickej pomoci bohatých krajín tým chudobným na 0,7 % HDP.
Po druhé, svet potrebuje rozsiahle investície, ak má reagovať na výzvy globálneho otepľovania. Dopravné systémy a spôsob bývania sa musia zásadne zmeniť.
Po tretie, potrebujeme globálny rezervný systém. Dolárový rezervný systém sa otriasa v základoch, ale je pravdepodobné, že ho vystrieda systém opierajúci sa o dolár a euro, resp. o dolár, euro a jen, ktorý bude ešte menej stabilný.
Ročné emisie svetovej rezervnej meny (niečo také, čo Keynes pomenoval Bancor a MMF nazýva SDR) by mohli prispieť k rozprúdeniu globálneho agregátneho dopytu a uplatniť sa ako prostriedok na presadzovanie rozvoja a riešenia problémov globálneho otepľovania.
Tento rok bude temný. Otázka, ktorú si teraz musíme klásť, znie: ako môžeme zvýšiť pravdepodobnosť, že sa skutočne rázne zotavíme?
Joseph E. Stiglitz, americký ekonóm, profesor na Columbia University v New Yorku, nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu za rok 2001, bývalý hlavný ekonóm Svetovej banky. V českom preklade vyšla jeho kniha Jiná cesta k trhu - Hledání alternativy k současné podobě globalizace. Tvrdí, že plán očistenia bánk od zlých aktív využíva daňových poplatníkov ako ručiteľov strát a súkromným investorom ponúka možné zisky .
| JOSEPH E. STIGLITZ Americký ekonóm, profesor na Columbia University v New Yorku, nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu za rok 2001. Bývalý hlavný ekonóm Svetovej banky. V českom preklade vyšla jeho kniha Jiná cesta k trhu - Hledání alternativy k současné podobě globalizace. |