Po 47 rokoch zrušila Organizácia amerických štátov (OAŠ) na výročnom valnom zhromaždení pozastavenie kubánskeho členstva. Krajinám tzv. skupiny ALBA (čo je španielska skratka pre tzv. Bolívijskú alternatívu Amerík), medzi ne patrí Kuba, Venezuela, Honduras, Nikaragua, Bolívia, Dominikánska republika a Ekvádor, sa podarilo čiastočne prekabátiť a čiastočne "prevydierať" -- Kanadu, Spojené štáty a latinskoamerické demokracie a presadiť rehabilitáciu Kuby.
OAŠ si však stanovila dve podmienky. Kuba musí vyslovene požadovať návrat k pôvodnému charakteru členstva a musí byť začatý dialóg v súlade s podmienkami Charty OAŠ a ďalšími základnými dokumentmi OAŠ, ako i v súlade s princípmi, na ktorých sú tieto dokumenty založené -- predovšetkým s princípom demokracie a úcty k ľudským právam.
Rovnako ako pri mnohých iných diplomatických kompromisoch boli nakoniec všetci trochu spokojní a trochu sklamaní. Všetci si mohli nárokovať víťazstvo a nikto nemusel priznať porážku.
Takéto kompromisy sú však ako štatistika alebo miniatúrne plavky: to, čo ukazujú, je menej dôležité než to, čo zakrývajú. Ponúkajú sa dve základné úvahy, ktorých dôsledky sú v "nevyhranených" latinskoamerických krajinách, ako je Salvádor, mimoriadne významné.
Prvá úvaha sa týka zahraničnej politiky krajín skupiny ALBA. Vzhľadom na to, že menšie krajiny nekonajú nezávisle od Venezuely a že venezuelský prezident Hugo Chávez nekoná v takýchto závažných otázkach bez smerníc z Kuby, je zrejmé, že Kubánci a ich spojenci nedajú vôbec nič zadarmo americkému prezidentovi Barackovi Obamovi v latinskoamerických otázkach.
Ľahko mohli dovoliť, aby sa valné zhromaždenie uskutočnilo a poskytnúť novému americkému prezidentovi viac času na to, aby pripravil svoj Kongres a verejnú mienku na jemné vyvažovacie kroky. Kľúčovým problémom je, ako jednostranne zrušiť dnes skoro päťdesiat rokov staré americké embargo na obchod, investície a cesty na Kubu a vydávať to za výsledok rokovania.
Krajiny skupiny ALBA sa rozhodli, že nebudú robiť Obamovi žiadne ústupky a namiesto toho sa ho snažia zahnať do kúta: buď sa USA prispôsobia novému konsenzu OAŠ a rozzúria tým obe strany kubánsko-americkej loby i komunitu obhajcov ľudských práv, pretože sa vzdali princípov a záväzkov, alebo budú musieť konať samy (možno s Kanadou po svojom boku) a zostanú v Latinskej Amerike celkom osamotené -- čo je to posledné, čo si Obama želá.
Skupina ALBA tvrdo presadzovala hlasovanie alebo kompromis o jeho podmienkach, čím by sa mohla chváliť pred svetom a domácou verejnou mienkou. Obamovi nezostalo nič iné, len sa prispôsobiť.
Druhá úvaha znie tak, že toto správanie bude pokračovať. Dôvod sa zdá dostatočne zrejmý: Kuba zúfalo potrebuje medzinárodnú pomoc a nie je mnoho miest, kde ich môže nájsť. Nádej, že Brazília a Čína poskytnú Kube hotovosť, zmarila medzinárodná finančná kríza a geopolitika. A ani Chávez si už napriek nedávnemu zvýšeniu cien ropy nemôže dovoliť robiť to, čo robil v období boomu. Kubánci teda podľa všetkého dúfajú, že nájdu zdroje inde a jedinou možnosťou, akokoľvek sa zdá vzdialená, je Medziamerická rozvojová banka. (IDB).
V zásade platí, že podmienkou členstva v IDB je členstvo v OAŠ, čo môže byť dôvod, prečo Kuba tak vehementne trvala na návrate do tejto organizácie, a prečo bola nakoniec sklamaná, že nedosiahla bezpodmienečné obnovenie členstva. Napriek tomu sa pokúsi prinútiť svojich spojencov, aby presadili nejakú formu jej pridruženia k IDB, a súčasne zradikalizuje svoje postoje niekde inde, ako to dnes robí v Salvádore.
Nový salvádorský prezident Mauricio Funes bol zvolený na kandidátke FMLN, strany, ktorá nahradila starú, tvrdo ľavicovú povstaleckú skupinu z 80. a 90. rokov. Je to umiernený moderný ľavičiar, ktorý sa otvorene stotožňuje nielen s Chávezom, ale aj s brazílskym prezidentom Lulom a Barackom Obamom.
Jeho strana však má maximálne blízko ku Kube a k Venezuele. V meraní síl v súvislosti so zložením kabinetu krátko pred prezidentskou inauguráciou 1. júna stará garda v MFLN zvíťazila a pohrozila, že prenesie konflikt do ulíc. Ani Kubánci, Nikaragujčania a Venezuelčania nebudú Funesovi robiť žiadne ústupky, pretože sú presvedčení, že dejiny sú na ich strane a že nastal čas presadiť všetky budúce otázky silou.
Do istej miery majú zrejme pravdu, pričom druhé ponaučenie z valného zhromaždenia OAŠ sa týka latinskoamerickej demokracie, hlavne Mexika, Brazílie, Čile a Kolumbie. Pokúsili sa vyhovieť Spojeným štátom (hovorí sa, že Obama telefonoval Lulovi a žiadal ho o pomoc), ale neboli ochotní sa rozísť s Kubou a Venezuelou a otvorene sa postaviť na stranu USA.
Neurobia to ani v žiadnej inej otázke, ktorá môže v blízkom čase vzniknúť, pokiaľ to bude znamenať konfrontáciu s krajinami ALBA. Fidel Castro to vie a tento rozriedený záväzok demokratických krajín voči ľudským právam a demokracii využije. Vo všetkých krajinách, kde je prítomný konflikt alebo sa črtá (Bolívia, Guatemala, Salvador, Paraguaj a Ekvádor), krajná ľavica tvrdo zatlačí, demokracia sa bude dívať niekde inde a Obama sa buď poddá (ako v OAŠ) a zaplatí za to politickú cenu doma, alebo z Latinskej Ameriky cúvne zo strachu, aby nepôsobil izolovane. Veľkolepá príležitosť na nový začiatok vo vzťahoch medzi USA a Latinskou Amerikou bude tak premrhaná.
Jorge G. Castańeda, bývalý minister zahraničných vecí Mexika (2000 -- 2003), je svetovo významným profesorom politológie a latinskoamerických štúdií na Newyorskej univerzite.
© Project Syndicate, 2009.
www.project-syndicate.org