Americký prezident Barack Obama vie, že musí ísť do užšej spolupráce s pakistanskou armádou, s ktorou sa Spojené štáty rozkmotrili hneď, ako islamský štát vyskúšal jadrovú zbraň. Treba ju znovu vycvičiť na boj s gerilou, pretože je zvyknutá len na konvenčné konflikty s indickým protivníkom. Čeliac islamským radikálom, ktorí sa hrnú do krajiny, zatrpknutosť vyšších pakistanských dôstojníkov voči Washingtonu už hádam rokmi vybledla. Je omyl nazdávať sa, že Taliban Pakistanci milujú, jeho vízia agresívneho sunnitského štátu, kde sa Korán interpretuje mimoriadne tvrdo, odrádza až 95 percent z nich. Predsa len, v krajine je slobodná tlač aj súdnictvo a ľudia sa tešili na demokratickú vládu, čo svedčí o kultúrnej vyspelosti a určitom rozhľade populácie. To neznamená, že prestanú podozrievať USA z toho, že nadržiavajú Indii, prípadne, že im chcú zhabať jadrové zbrane. S týmito náladami pracuje, našťastie, Obama citlivo a verejne deklaruje prezidentovi Zardárímu a jeho ľuďom dôveru pri zabezpečení nukleárneho arzenálu pred Talibanom.
Nie že by o tých viac ako 60 hlavíc nebol medzi teroristami záujem. Do krajiny potečú z amerického rozpočtu milióny dolárov, ktoré pôjdu aj na obete súčasného konfliktu s extrémistami (zatiaľ desiatky tisíc vnútorne presídlených osôb), na čo by mal Washington s hrdosťou upozorňovať. A zároveň predať Zardárímu, na jeho vlastnú žiadosť, bezpilotné lietadlá, ktoré budú teroristov ostreľovať. Bude rozumnejšie, ak bude prípadné civilné straty komentovať Islamabád, a nie Washington.
To, čo hrá v Obamov prospech, sú paradoxne aj záujmy jeho nepriateľov. Nikto sa nebojí silnej sunnitskej jadrovej veľmoci viac ako šiitskí klerici v Iráne. Okrem Indie, ktorá je prirodzeným americkým spojencom a ktorú by mal radšej Obama v tejto hre v záujme dosiahnutia svojich cieľov v Pakistane vynechať (silné protiindické nálady), ani Rusko, ani Čína nemajú žiadny dôvod islamským extrémistom pomáhať. Preto musí Washington v tomto konflikte bojovať, samozrejme, okrem Talibanu, najmä o dôveru pakistanskej armády, ako aj verejnej mienky v krajine.
Milan Šebo, World Business Press OnLine, Londýn