História sa často píše s ohľadom na vojnového hrdinu, ale obrovský potenciál schopností človeka viesť ostatných siaha od hunského náčelníka Attilu po Matku Terezu. Väčšina lídrov bežného dňa zostáva neznáma. Úloha hrdinského vodcovstva vo vojne prináša priveľké zvýrazňovanie velenia a dozoru i tvrdej vojenskej moci. V USA dnes prebieha debata pred prezidentskou voľbou medzi vojnovým hrdinom, senátorom Johnom McCainom a bývalým komunitným organizátorom, senátorom Barackom Obamom.
Predstava bojovníka na čele v moderných časoch pretrváva doteraz. Spisovateľ Robert Kaplan upozorňuje na zrodenie "triedy bojovníkov, rovnako krutej ako predtým a lepšie vyzbrojenej", ktorá siaha od ruských mafiánov cez latinskoamerické drogové špičky po teroristov oslavujúcich násilie rovnako ako starovekí Gréci pri plienení Tróje. Kaplan tvrdí, že moderní lídri musia odpovedať rovnakou mincou a že úloha moderného vodcu bude vyžadovať pohanský étos s koreňmi v minulosti. Šikovní bojovníci však vedia, ako viesť ostatných nielen pomocou sily. Vojaci niekedy žartujú, že náplň ich práce je jednoduchá: "zabíjať ľudí a ničiť veci". Ale ako USA v Iraku zistili, záleží aj na srdciach a zmýšľaní ľudí a bystrí bojovníci potrebujú mäkkú moc príťažlivosti, ako aj tvrdú moc donucovania.
Naostatok prehnane zjednodušená predstava vojnového vodcovstva v prvom funkčnom období prezidenta Georgea W. Busha zapríčinila prepad americkej úlohy vo svete, za čo sa draho platí. V dnešnej ére komunikácií nie je najlepším vojvodcom mužný Achilles dnešných dní. Rola vojenského vodcu vyžaduje politické a manažérske schopnosti.
Množstvo autokratických vládcov -- v Zimbabwe, Bielorusku a inde -- vedie svoje krajiny v starom štýle. Spájajú strach s korupciou, aby zachovali kleptokraciu, ktorej kraľuje "veľký muž" a jeho kamarila. Týmto spôsobom sa vládne na veľkej časti našej planéty.
Niektorí teoretici sa to snažia vysvetliť "teóriou vedúceho postavenia alfa samca". Psychiater Arnold M. Ludwig napríklad tvrdí, že vládcovia ľudských spoločenstiev sa správajú ako samce opíc, šimpanzov či ľudoopov, ktorí po dosiahnutí dominantného postavenia alfa samca začnú automaticky preberať väčšiu zodpovednosť za konkrétnu komunitu. Takéto sociobiologické vysvetlenia majú však obmedzení prínos. Doteraz sa nepodarilo nájsť vodcovský gén a štúdie jednovaječných a dvojvaječných dvojčiat zistili, že iba tretinu vzájomných rozdielov v zastávaní formálnych vodcovských úloh je možné vysvetliť genetickými faktormi. To síce naznačuje, že vrodené črty ovplyvňujú mieru, s ktorou sa ľudia ujímajú určitých rolí, lenže ešte stále zostáva veľa priestoru na vplyv osvojeného správania.
Jedným z účinkov tradičného prístupu založeného na hrdinskom bojovníkovi je však podpora presvedčenia, že lídri sa neformujú, ale rodia, že vrodená povaha je dôležitejšia než výchova. Hľadanie bazálnych povahových čŕt vodcu dominovalo vo výskumoch schopnosti viesť až do konca 40. rokov 20. storočia a v populárnej kultúre je samozrejmé dodnes.
Do miestnosti vstúpi vysoká, elegantná osoba, stane sa centrom pozornosti a "vyzerá ako líder". Rôzne štúdie dokazujú, že muži vyššieho vzrastu sú často uprednostňovaní, že riaditelia firiem bývajú nadpriemerne vysokí. Niektorí z najmocnejších vodcov v dejinách, Stalin, Napoleon alebo Teng Siao-pching, však merali iba niečo cez 150 alebo 160 centimetrov.
Tento prístup opierajúci sa o povahové črty síce zo štúdií schopnosti viesť ešte nezmizol, ale bol rozšírený a je pružnejší. Povahové vlastnosti sa začali brať do úvahy skôr ako stále znaky osobnosti než ako zdedené vlastnosti. Takáto definícia spája vrodenú povahu a získanú výchovu a z nej vyplýva, že "povahové črty" nemusia byť iba zdedené, ale do istej miery aj naučené.
Hovorí sa, že lídri sú oproti ostatným energickejší, ochotnejší preberať riziko, optimistickejší, presvedčivejší a majú viac empatie. Tieto vlastnosti však ovplyvňuje genetická výbava, ale aj prostredie, v ktorom človek tieto vlastnosti získaval a rozvíjal.
Interakciu medzi vrodenými vlastnosťami a výchovou nedávno dokázal presvedčivý experiment. Skupina zamestnávateľov bola požiadaná, aby si vybrali pracovníkov, ktorých vopred obodovali podľa vzhľadu. Kým zamestnávatelia videli iba životopisy, fyzická krása nemala na nábor nijaký vplyv. Keď sa súčasťou výberu stali telefonické pohovory, pekným ľuďom sa na prekvapenie darilo lepšie, aj keď ich zamestnávatelia nevideli. Celoživotná sociálna vzpruha založená na geneticky danom zovňajšku im mohla do štruktúry hlasu "vmontovať" sebavedomý tón, ktorý sa prejavil aj v telefonáte. Vrodené a získané vlastnosti sa dokonale preplietli.
Genetika a biológia majú v ľudskej schopnosti viesť svoje opodstatnenie, ale nerozhodujú o nej spôsobom, na ktorý poukazuje tradičný prístup hrdinského bojovníka. Líder typu "veľký muž" sa osvedčuje v spoločnostiach založených na kmeňových kultúrach, ktoré sa spoliehajú na osobnú a rodinnú česť a vernosť. Takéto sociálne štruktúry však nie sú dobre prispôsobené na "boj" s dnešným svetom založeným na informáciách. V moderných spoločenstvách hranice takýchto hrdinských osobností ohraničujú inštitucionálne obmedzenia, napríklad ústavy a neosobné právne systémy. V spoločnostiach spoliehajúcich sa na hrdinských vodcov sa pomalšie rozvíja občianska spoločnosť a široký sociálny kapitál, ktoré sú na výkon vodcovskej úlohy v modernom, prepojenom svete potrebné. Ako sa ukazuje, moderné vodcovstvo sa priveľmi neopiera o to, kto sme a akí sme sa narodili, ale skôr o to, čo sme sa naučili a čo robíme v rámci skupiny. Vrodené a získané črty sa preplietajú, ale výchova je v modernom svete oveľa dôležitejšia, než hrdinská paradigma pripúšťa. Moderné informačné spoločnosti od nás žiadajú, aby sme sa odpútali od prístupu k vodcovstvu založenom na "veľkom mužovi". Bude zaujímavé sledovať, ako sa tieto klasické stereotypy tento rok uplatnia v americkom prezidentskom súboji.
profesor Joseph S. Nye, Harvardova univerzita Copyright: Project Syndicate, 2008 www.project-syndicate.org