Tieto dni sa akoby roztrhlo vrece s návodmi, ako si treba určiť vzťahy s Ruskom v čase, keď si ich formuje aj prezident Obama. Do diskusie prispel otvorený list bývalých vedúcich predstaviteľov štátov strednej a východnej Európy, ktorí rozhodujúcou mierou prispeli k tomu, že dnes máme svoje miesto v spoločenstve slobodných a demokratických národov. Neskrývam, že som z listu na rozpakoch, i keď chápem jeho posolstvo a do určitej miery sa sním stotožňujem vrátane varovaní pred nacionalizmom, extrémizmom, populizmom a antisemitizmom. Je to však posolstvo akoby sklamaných očakávaní, a s tým sa nestotožňujem. Navyše, keď už chceli autori zdvihnúť varovný prst, ako predstavitelia štátov EÚ a NATO ním mali v prvom rade ukázať do vlastných radov.
Rozpačité vajatanie EÚ, pokiaľ ide o Rusko, politika občasných principiálnych vyhlásení v spojitosti s niekedy až podlízavým presadzovaním jednostranných záujmov často bez ohľadu na záujmy spoločenstva, tu dlhodobo prevláda. Postoj EÚ k problému Gruzínska v celej jeho genéze je len jedným zo smutných príkladov tejto povrchnej politiky. EÚ zároveň naďalej Rusko verejne poúča a snaží sa ho vykazovať na "svoje miesto" vo svete - prirodzene, čoraz márnejšie. To nemá nič spoločné s otvoreným a so vzájomne kritickým dialógom partnerov. U mnohých predstaviteľov najmä z nových štátov EÚ naďalej prevláda inštinktívna antiruská fóbia a snaha o akýsi historický revanš za všetky skutočne tragické príkoria komunistickej totality. Rusko však nie je a nikdy nebude ZSSR. Napokon, všetky štáty EÚ sa snažia o to, aby z Ruska takmer za každú cenu hospodársky profitovali. Touto v zásade slabošskou politikou sa EÚ nikam nedostane, nielen vo vzťahu k Rusku.
Obdobne sa mali autori denníka pozrieť na stav vecí v NATO, predtým, než začali apelovať na Obamu. Aliancia je garantom našej bezpečnosti. Ak sú pochybnosti o jej schopnosti si túto úlohu plniť, treba problém riešiť v Bruseli a presadiť efektívne opatrenia voči všetkým skutočným a možným hrozbám, odkiaľkoľvek by prichádzali. To sa týka aj protiraketovej obrany, ktorá by sa vzhľadom na reálne existujúce nebezpečenstvo mala stať jedným z príkladov spolupráce aj s Ruskom.
Je najvyšší čas pochopiť, že nik za nás nebude riešiť naše problémy a presadzovať naše záujmy. Aj keď sú USA naším rozhodujúcim spojencom a transatlantické spojenectvo je jedinou garanciu našej bezpečnosti, netreba vidieť v USA akéhosi nového "veľkého brata", ku ktorému sa budeme utiekať s našimi boľačkami. Nielen my, ale najmä Obamove USA totiž dnes ako nikdy predtým potrebujú skutočných a vyzretých spojencov a partnerov. Len tak môžeme prispieť k riešeniu problémov sveta a nastoliť partnerské vzťahy s Ruskom.
Ján Kubiš, bývalý minister zahraničia SR