Súčasný experiment Štátnych lesov TANAP -- boj s lykožrútom -- bude mať v najbližších desaťročiach ďalekosiahle následky na prírodu a štátny rozpočet. Zodpovední tak pokračujú v dlhodobom trende chýb a omylov lesníckej prevádzky.
Priveľké množstvo smrečín je hlavným dôvodom, prečo sa lykožrútovi v niektorých oblastiach Slovenska darí. Experiment lesoinžinierov, ktorý spôsobil, že sa lykožrút stal najslávnejším chrobákom, už pred desaťročiami dostal svoj názov -- smrekománia.
Výsledkom tohto experimentu je fakt, že dnes je na Slovensku približne 5-násobne vyššie zastúpenie smreka, než je prirodzené. Hoci mnoho prírodovedcov a lesníkov z renomovaných vedeckých inštitúcií už desaťročia varuje pred rozpadom smrekových lesných porastov, politici a prevádzkoví lesoinžinieri názory odborníkov ignorujú. Vysoké zastúpenie smreka je 60 rokov umelo udržiavané, pretože smrek dorastá do rubného veku rýchlejšie než dreviny, ktoré by v našich lesoch rástli prirodzene.
Smrekománia je produktom materialistickej túžby čo najrýchlejšie dosiahnuť maximálny zisk z každého hektára lesnej pôdy. Takáto snaha je však neekologická, neudržateľná, v rozpore so základným prírodnými zákonitosťami a zdravým rozumom človeka a z dlhodobejšieho hľadiska aj neekonomická. V konečnom dôsledku sú teda za lykožrútovú kalamitu zodpovední tí, čo v minulosti ignorovali prírodné zákonitosti a varovania odborníkov.
Slovenské lesy dnes čelia ďalšiemu experimentu lesoinžinierov, ktorým je tzv. boj s lykožrútom. Vyťažené lesné porasty logicky strácajú aj svoje funkcie. Výsledkom tohto nezmyselného boja s prírodou je väčšinou bezlesá krajina s minimálnou vodozádržnou kapacitou.
Vláda minulý rok vyčlenila 1,5 miliardy korún na hasenie dôsledkov bezhlavej smrekománie, pričom na protipovodňové opatrenia každoročne utráca ešte ďalšie, omnoho väčšie sumy. Peniaze sa tak dvojnásobnou rýchlosťou strácajú v čiernej diere inžinierskych megalomanských projektov bojujúcich proti prírode, pričom paradoxne je práve nenarušený lesný ekosystém tým najúčinnejším a najlacnejším protipovodňovým opatrením.
EKOFÓRUM vníma neustále bombardovanie verejnosti katastrofickými správami o stave slovenských lesov a opakované obviňovanie štátnych i mimovládnych ochrancov prírody ako prejav odmietania komunikácie a presvedčenia štátnych lesníkov o jedinej, ich vlastnej pravde.
Prirodzenú regeneračnú schopnosť lesa neprekonajú žiadne technokratické doktríny lesoinžinierov. Okrem toho, že prirodzená regenerácia lesa v národných parkoch slúži ako zdroj poznania pre hospodársko-úpravnícke plánovanie lesníckej prevádzky, je aj tým najúčinnejším a najlacnejším riešením pre štátny rozpočet. Jednoznačným dôkazom je napríklad oblasť Tichej a Kôprovej doliny, ktorá už po niekoľkých rokoch po veternej smršti plní takmer všetky verejnoprospešné funkcie lesa, na rozdiel od obrovskej a ťažko zalesniteľnej holiny po ťažbe v podhorí Tatier.
Róbert Oružinský, lesník a ekológ