Ukazuje sa, že problémy v globálnom hospodárstve, v hospodárstve hlavných hráčov svetovej ekonomiky a vo finančnom sektore sú oveľa hlbšie, ako sa spočiatku zdalo, a pretrvajú dlhší čas. Pridáva k nim svojimi zásahmi aj štát. Globálna nevyváženosť na svetových trhoch, dlhoročná nerovnováha najväčších ekonomík prekračujúca udržateľné hranice a nevyrovnanosti, disparity v reálnych výmenných kurzoch sa ťahajú a neriešia dlhé obdobie a sú hrozbou nielen predĺženia recesie, ale aj vzniku depresie. Hypotekárny trh totiž nie je izolovaný od iných častí finančného trhu a subjekty neschopné splácať hypotéky nie sú schopné plniť záväzky aj z iných úverov, straty bánk sa zväčšujú, opatrnosť spotreby sa prejavila jej klesaním a zasahuje viaceré výrobné odvetvia.
Prvé sú postihnuté odvetia vyrábajúce predmety dlhodobej spotreby. Prostredníctvom nich sa pokles výroby šíri do ďalších odvetví. Cez hypotekárne listy sa preniesol do krajín, ktoré verili výnosom tohto trhu a dlhodobej konjunktúre. Preto nemôžu byť očakávania rýchleho návratu reálne, a to napriek obrovským finančným zásahom štátu, ktorý ešte viac zhoršil nerovnováhu, zvýšil štátny dlh a napokon bremeno daňových poplatníkov.
Nepoučiteľní finančníci
Finančný svet sa dostatočne nepoučil z "čierneho pondelka" roku 1987. Vtedy počas jediného dňa klesli hodnoty akcií len v USA o 22,6 %, strata predstavovala 500 mld. USD a pád akciových búrz sa preniesol do Veľkej Británie (--26,4 %), Kanady (--22,4 %), Austrálie (--41,8 %) či Hongkongu (--45,8 %). Príčiny náhleho zlomu trhu nie sú celkom odhalené. Najpravdepodobnejšou príčinou bol konflikt medzi krajinami G7, pokiaľ išlo o podporu dolára, a zásah proti inflácii zvýšením úrokových sadzieb. Krach búrz sa šíril od východu na západ. Opačne, ako teraz. Keď dorazil do USA, centrálna banka výrazne znížila úrokové sadzby, aby zabránila depresii. Trhy za krátky čas obnovili obchodovanie a vrátili sa k rastovým hodnotám. Pokojný vývoj trval až do začiatku nášho storočia, prerušený bol ázijskou finančnou krízou pred desaťročím a prasknutím špekulatívnej bubliny nazývanej "dot com".
"Čierny pondelok" 1987 a spôsob, ako sa krach búrz prekonal, pomohol šíriť predstavu, že rýchla deregulácia všetkých trhov spolu so zásahmi centrálnych bánk dokážu podobné krachy riešiť, predvídať ich vznik a brániť vzniku kríz alebo paník. Deregulácia sa považovala za jediný účinný nástroj uvoľňovania sa spod kontroly štátu a úspešného rozvoja firiem a aj bánk, ktorý treba čo najrýchlejšie a všade uplatniť. Prudký rast ziskov finančnej sústavy USA v závere storočia takýto názor iba umocňoval. Rozšírila sa predstava o bankovom systéme, že jeho vnútorné samoregulačné nástroje sú postačujúce na zabránenie vzniku finančných kríz.
Trvalo dve desaťročia, kým sa ukázalo, že to nebola úplná pravda. Bankári si osvojili správanie obchodníkov, uvoľnili sa mechanizmy miery únosnosti a úverovej bezpečnosti, úverovalo sa takmer všetko, ich cieľom bolo neustále a rýchle zvyšovanie bankových ziskov, podľahli rozšírenej ilúzii o trvalom raste ekonomiky a ak sa nejaké malé pohyby v ekonomike udejú, rýchlo sa prekonajú. Spoliehali sa na firemné informácie, často nesprávne, rozložené riziká, pôsobenie centrálnych bánk a ich regulačné zásahy a najmä na dlhodobosť konjunktúry, ktorá nahrávala úverovej expanzii.
Hranice rastu
Paradigma voľnosti trhov a rýchlosti hospodárskeho rastu sa zdala neotrasiteľná. Až vypukla hypotekárna kríza, ktorá opäť odhalila neúnosnosť trvalej rastovej ilúzie. Odkryla aj neduhy globalizovaného úverového a finančného trhu. Nerovnosť a snahu tento trh využívať v prospech silných krajín na úkor slabších.
Hypotekárna kríza prerástla do úverovej krízy a hospodárskej depresie, tentoraz sa šíri zo západu na východ. Je predčasné určiť príčiny, a už vôbec nie predpovedať jej trvanie. Napriek tomu, že niektoré inštitúcie predpokladajú začiatok oživenia už v budúcom roku. Hľadajú sa východiská z krízy. Nachádzajú sa v štátnej finančnej pomoci bankám, aby sa nezastavilo úverovanie hospodárstva, vo vstupe štátneho kapitálu do bánk až po ich znárodnenie, ako sa to stalo v Írsku alebo v Británii, alebo prebratie štátnej kontroly nad bankami, ako to navrhuje francúzsky premiér Fillon. Spochybňuje sa pravdivosť účtovníctva, ratingu firiem, bánk, štátov i výsledky auditov. Siaha sa aj na manažment bánk, na ich vysoké odmeňovanie, zlaté padáky a iné výhody.
Výsledkom úverovej krízy je obmedzovanie výroby a klesajúci dopyt. Zasiahnuté sú kľúčové odvetvia ekonomík, ktoré žiadajú finančnú pomoc od štátu. Prvým žiadateľom je automobilový priemysel, zakrátko však budeme registrovať aj iné odvetvia. V záujme udržania akého-takého rastu a zamestnanosti vlády prisľubujú finančnú pomoc. Lenže dokedy budú môcť vlády takúto pomoc poskytovať? A ktorým odvetviam? Z akých zdrojov, ak nechcú opakovať príklad Islandu? Navyše, musia počítať s rastom sociálnych nákladov a poklesom zdrojov príjmov. Inými slovami, s rastom štátneho dlhu. Zhoršuje sa nerovnovážny stav.
Koniec samoregulácie trhu?
Vývoj v ostatných mesiacoch akoby poprel samoregulačnú funkciu trhov a poskytol dôvody uplatniť štátnu reguláciu a zasahovanie do hospodárstva. Neoliberálne recepty nepovažujú za dosť vierohodné a vlády postupujú podľa vlastných pravidiel. Pokušenie regulovať, prevziať štátom a rozširovať štátny dohľad sa v bankovom sektore, a nielen v bankovom sektore, presadzuje veľkou rýchlosťou, aby sa odstránili príčiny finančnej krízy.
Nezodpovedanou otázkou je, či štátom (politikmi) menované vedenia bánk budú môcť konsolidovať banky bez ďalších finančných injekcií a za aký čas. Aký spôsob kapitalizácie finančnej pomoci odvetviam sa zvolí a či vyrieši ich hospodársky stav. Ako bude štát zabezpečovať výnos alebo aspoň návratnosť verejných peňazí? Nemôže dôjsť k ich strate? Pre niektorých politikov kríza umožňuje presadzovať štátnu angažovanosť a kontrolu v hospodárstve. Vraj v záujme hospodárskeho rastu. Pred 232 rokmi toto odmietol otec ekonómie A. Smith: "Štátnik, ktorý by sa pokúšal nariaďovať súkromným ľuďom, akým spôsobom by mali používať svoj kapitál, nielenže by sa obťažoval nanajvýš nepotrebnou pozornosťou, ale bral by na seba aj úrad, ktorý by nemohol byť zverený nielen žiadnemu jednotlivcovi, ale ani niekoľkým osobám, ani žiadnej rade alebo zboru, a ktorý by nikde nebol taký nebezpečný ako v rukách človeka, ktorý je dosť naivný a domýšľavý, aby si predstavoval, že je schopný ho vykonávať." (Bohatstvo národov, 269)
Jozef Dančo, minister financií SR 1991 -- 1992
StoryEditor