Dnes je jasné, že Slovensko v prípade ruského plynu akoby pustilo z hlavy svoje strategické záujmy. Treba však oceniť, že vláda, premiér Robert Fico, minister hospodárstva Jahnátek aj minister zahraničných vecí Kubiš spravili všetko pre to, aby Slovensko z plynovej krízy dostali. Oceňujem aj prístup vedenia SPP, ktoré päť minút po dvanástej hľadalo spôsob, ako plyn na Slovensko dostať.
Vynára tu však niekoľko otázok. Prečo Slovensko nemohlo uspokojovať svoje potreby zo zásobníkov na svojom území, ktoré majú dostatočnú kapacitu na niekoľko mesiacov. Zároveň zákonite vznikajú ďalšie otázky, koľko vlastne plynu bolo natlačeného do zásobníkov, čo doteraz nikto nezverejnil, a koľko z toho malo zmluvne zabezpečené Slovensko - pretože, zdá sa, že zásobníky prednostne slúžili ako rezerva pre RWE TRANSGAS (Česko), Ruhrgas (Nemecko) a GAS de France (Francúzsko). Avšak tieto krajiny plynovou krízou netrpeli, plyn cez JAMAL tam tiekol v pôvodnom objeme (85 miliónov m3) a jedine Česko si muselo zabezpečiť 10 až 20 % plynu zo západu. Potom však všetky reči o pomoci západných nadnárodných energetických firiem strácajú na pôsobivosti, pretože nám pomáhali z plynu, ktorý sa nachádzal na našom území, a nie zo svojich potrieb.
Vzniká tiež otázka, prečo plyn vo väčšom objeme nebol dodávaný zo zásobníkov na našom území, keď tieto sú spojené reverzibilným potrubím schopným prepravovať plyn z rakúskeho Baumgartenu. Ďalšia otázka je tá, prečo SPP nedokončil prípojku z Kittsee, ktorá končila na našom území a rozdiel vzdialenosti medzi slovenskými a rakúskymi potrubiami predstavoval cca 1 meter. Pravdou je, že toto prepojenie sa zrealizovalo 19. januára 2009 v priebehu pol dňa, zatiaľ sa plyn doň nepustil. V prípade núdze týmto potrubím môže denne pretiecť cca 200 000 kubických metrov plynu, čo stačí na zásobovanie Petržalky, a tým odľahčenie situácie na ostatnom území Slovenska.
Rovnako otvorenou otázkou zostáva, prečo sa včas neuvažovalo o prepojení starého plynového potrubia RVHP s plynovodmi na maďarskej strane pri Rimavskej Sobote, kde vzdialenosť možného prepojenia je relatívne malá. Rovnako nevierohodne vyznievali informácie, že plyn zo zásobníkov nemožno reverzibilne prepravovať až na východ Slovenska. Zaujímavé je, že Česi to veľmi rýchlo dokázali v Lanžhote na hraniciach so Slovenskom.
Tých otvorených otázok i na slovenskej strane je príliš veľa. A to aj politicky. Prečo už Mečiarova vláda, ktorá privatizovala Naftu Gbely, nebola schopná ošetriť strategické energetické bezpečnostné záujmy Slovenska? Prečo pri privatizácii SPP Dzurindova vláda rovnako neošetrila tieto strategické bezpečnostné záujmy a navyše dovolila vytvoriť monopol akciovým prepojením zásobovateľov plynom a skladovateľov plynu?
SNS bude žiadať vypracovať také zákonné normy, kde štát bude mať právo žiadať od týchto súkromných firiem, aby aj z hľadiska skladovania plynu zabezpečovali strategické energetické záujmy Slovenskej republiky, samozrejme, na komerčnom princípe. Takto to funguje aj v západných štátoch. To znamená urýchlene pripraviť novelu energetického zákona.
Rovnako bude potrebné zamyslieť sa aj nad novelou banského zákona, kde strategické záujmy Slovenskej republiky z hľadiska jej bezpečnosti budú uplatnené aj voči žiadateľom pri vydávaní licencií na ťažbu strategických surovín. SNS to bude rovnako iniciovať.
Anna Belousovová, Anton Bonko