Posledné júnové zvonenie neukončilo len školský rok, ale symbolicky odzvonilo i povinnému dôchodkovému sporeniu -- druhému pilieru -- v podobe, ktorá sa napriek viacerým zmenám stále podobala na systém vytvorený v roku 2004. Môžeme sa síce utešovať, že počet vystupujúcich z kapitalizačného systému je v násobkoch nižší, než si vláda želala a očakávala, na druhej strane sú však ujmy na systéme príliš veľké, než aby bol dôvod oslavovať.
Prístup vlády k druhému pilieru pripomínal stratégiu ľudovodemokratickej armády, bojujúcej za mier tak, že nikde nezostane kameň na kameni. Rozsiahla propagačná kampaň za peniaze daňových poplatníkov, postavená na mýtoch, lžiach a polopravdách, bola bohužiaľ len povestným vrcholom ľadovca, podobne, ako propaganda bola typickým znakom, ale nie podstatou, sveta z orwellovského osemdesiateho štvrtého roka. Azda niet lepšieho príkladu doublethinku ako to, keď generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne s penou okolo úst napáda dôchodkové sporenie, jeho riziká a nevýhody, a zároveň priznáva, že priebežný pilier (na ktorom by mu malo záležať v prvom rade) nebude mať už tento rok peniaze na výplatu dôchodkov (a nie, druhý pilier za to zatiaľ nemôže, transformačný deficit je zatiaľ stále pokrývaný bokom odloženými prostriedkami z privatizácie).
Skutočné škody však, ukazuje sa, nenapáchal neschopný manažér štátnej inštitúcie spravujúcej dôchodky -- hoci sa morálna ujma, ktorú šírením svojej demagógie mohol spôsobiť spoločnosti, zdala nebezpečná, ľudia jeho prázdnym rečiam neuverili. Racionalita podľa očakávaní zvíťazila nad zle maskovanou snahou politikov vyvlastniť miliardy korún na súkromných dôchodkových účtoch sporiteľov.
Argentínska dôchodková cesta je však aj pre Slovákov mementom toho, že keď sa nenažraný ľavicový demagóg nedokáže k dôchodkovým úsporám občanov dostať podobrotky, môže sa mu to podariť okľukou. Stačí zákonné podmienky na dôchodkové sporenie upraviť tak, aby boli pre občanov nevýhodné, a o pár rokov už nič nebude stáť v ceste jeho zrušeniu.
Od svojho nástupu v polovici roka 2006 vláda 1,5 miliónu svojich občanov v druhom pilieri sústavne ubližovala v takej miere, že jej úmysly sú nespochybniteľné. Najprv podporila DSS-ky na úkor občanov -- umožnila dôchodkovým spoločnostiam vytvoriť si na trhu kartel faktickým znemožnením prestupov medzi jednotlivými DSS (zavedením Akceptačných listov s poplatkami). Potom však vzťahy medzi bratislavským Námestím slobody 1 a dôchodkovými spoločnosťami ochladli a začal sa frontálny útok na podstatu druhého piliera -- predĺženie minimálnej doby sporenia na 15 rokov, ktorého jediným zmyslom bolo vyhnať naspäť do Sociálnej poisťovne skupinu sporiteľov. Vrcholom smutného predstavenia (zatiaľ) sú neodôvodniteľne hlúpe zmeny v pravidlách porovnávania výnosnosti, ktoré doslova nútia DSS-ky nechať peniaze sporiteľov na termínovaných účtoch či v štátnych dlhopisoch. Ak v budúcom volebnom období nedôjde k zvráteniu týchto opatrení, otázka, či naozaj potrebujeme najbezpečnejší a najlacnejší, no zároveň najmenej výnosný samostatný druhý pilier, môže byť celkom legitímna.
Druhý pilier nie je mantrou ani svätou kravou. Možnosti jeho vylepšovania ležali na stole vždy. Ak by to s ním však niekto naozaj myslel vážne, musel by najprv zvrátiť väčšinu toho, čo terajšia vláda za posledné roky prijala. Inak sa môže stať, že pri ďalšom polročnom otvorení sprznenej podoby dôchodkového sporenia si už politici zuby nevylámu.
Martin Chren