Približne štyri mesiace po ukončení vojnového stavu v Gaze je čoraz jasnejšie, že mnoho potrieb nebolo naplnených a rekonštrukcia nepokračuje. Donori, medzi nimi aj Európska únia, ktorá bola v roku 2008 najväčším donorom pomoci pre okupované územia Palestíny a rekonštrukciu Gazy, prisľúbili finančné prostriedky na humanitárnu pomoc, avšak v princípe je množstvo materiálu v porovnaní s potrebami úplne neadekvátne a rekonštrukcia teda prakticky nemožná.
Zhruba 75 percent z 1,5 milióna obyvateľov Gazy potrebuje nejaký druh pomoci. Avšak aj najakútnejší dovoz materiálu podlieha veľkým obmedzeniam zo strany izraelských úradov. Vstup majú povolený len potraviny a niekoľko ďalších položiek. Materiál na rekonštrukciu a dôležité náhradné diely nie sú dovolené. Izraelské embargo na export okrem niekoľkých kamiónov naložených kvetmi, zhoršil situáciu ďalšou likvidáciou priemyslu Gazy, ktorý vytvára pracovné miesta.
Na vlastné oči som videl utrpenie civilného obyvateľstva po prvýkrát vo februári 2008 a potom znova, keď som túto oblasť navštívil niekoľko dní po ukončenej vojenskej akcie v januári 2009. Zdá sa, že stovky tisícov zničených životov a živobytí Izrael chápe ako kolektívnu cenu, ktorú musí civilné obyvateľstvo Gazy zaplatiť za skutky niektorých spomedzi nich.
Zatiaľ čo Izrael má primárnu zodpovednosť za túto hroznú krízu ľudskej dôstojnosti v Gaze, Hamas musí tiež prevziať svoju časť viny za svoje neuvážené a bezúčelné raketové útoky a za to, že umožnil ich vykonávanie z Gazy počas dlhého obdobia. Hamas si veľmi dobre uvedomoval možné dôsledky týchto aktov a hoci už tri roky nie je jasný osud vojaka Gilada Šalita, neváhal akciu spustiť. Podkopal tým vlastné tvrdenie, že má na srdci záujmy palestínskeho ľudu. Skutočnosť je taká, že obyvatelia Gazy, rovnako ako aj inde na svete, by si oveľa radšej sami kúpili to, čo potrebujú, ako sa spoliehali na charitu. Keď však stúpla nezamestnanosť, mnoho rodín stratilo zdroje príjmu, čo predznamenalo ľahko predpovedateľné upadnutie takmer celej spoločnosti do závislosti od pomoci. Dnes počet obyvateľov, ktorí potrebujú potravinovú pomoc, stúpol na bezprecedentnú úroveň, a to aj napriek tomu, že v obchodoch je potravín dostatok. Kvôli škodám napáchaným na sanitárnej a vodnej sieti, z ktorej väčšiu časť nie je možné v súčasných podmienkach teraz opraviť, sa zhoršila kvalita vody, ako aj prístup k nej, čo má za následok vzostup chorôb z vody a zvýšenú potrebu dovozu vody kamiónmi.
Na to, aby sa v pásme Gazy zlepšila humanitárna situácia, je potrebné oddeliť život zachraňujúcu pomoc a základnú rekonštrukciu od bezpečnostnej a politickej agendy. Ak izraelsko-palestínsky mier, o ktorý sa pokúšame posledných 60 rokov, a nedávno aj o vnútropalestínske zmierenie, naďalej zostáva nevyhnutným predpokladom na zlepšenie životných podmienok, pásmo Gazy riskuje, že sa počas nasledujúcich rokov stane závislé od prídelov, a to so všetkým, čo to so sebou pre Palestínčanov žijúcich v Gaze a ich budúci postoj prináša.
Dobrým začiatkom by bolo znovuotvorenie hraničných prechodov pre základnú humanitárnu a rekonštrukčnú pomoc. To by sa malo stať nie preto, že to chce Hamas, alebo preto, že by z toho mohol profitovať, či preto, že sme dosiahli určité politické kritériá, ale jednoducho len preto, že to Gazania zúfalo potrebujú. Hamas a Izrael musia humanitárnych pracovníkov, ktorí sa v súčasnosti uchádzajú o povolenie pracovať v Gaze, uznať a rešpektovať ako nezávislých a autonómnych aktérov. Humanitárna pomoc je neutrálna a nestranná a donori pre Gazu by mali tento princíp zdôrazňovať pri každej príležitosti.
Toto sú predbežné kroky, ktoré by do bežného života Gazy vniesli aspoň trochu dôstojnosti, zatiaľ čo by to nijako ani neposunulo, ani neobmedzilo politické ciele oboch strán.
V Gaze je dnes ľudstvo v úzadí a tenučký pramienok pomoci sa stal maximom, čo môže svet ponúknuť civilistom, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v pasci politického patu. Prácu na znovuobnovení infraštruktúry zničenej počas invázie a takmer dvojročným uzavretím hraníc, ktorá bude slúžiť najmä pre najzraniteľnejšiu populáciu Gazy, deti a starších občanov, je potrebné povýšiť z pozície dodatočného nápadu na prioritu.
Ochrana, potraviny, voda, zdravotná starostlivosť a prístrešky sú základné ľudské potreby, nie tromfy slúžiace na rokovanie. Je najvyšší čas, aby tento fakt uznali všetky strany zodpovedné za súčasné obrovské utrpenie v Gaze.
John Holmes, námestník generálneho tajomníka OSN pre humanitárne záležitosti a koordinátor pre núdzovú pomoc