Smerujeme od finančnej ku dlhovej kríze?

Všetci od britskej kráľovnej až po prepustených zamestnancov detroitských automobiliek chcú vedieť, prečo viac expertov nevidelo, že sa blíži finančná kríza. Je to komplikovaná otázka. Ako si môžu byť politici takí istí, že sa finančná katastrofa čoskoro nevráti, keď zjavne nemali ani len tušenie, že vznikne kríza súčasná?

Odpoveď nie je príliš uspokojivá. V podstate stále jestvuje riziko, že finančná kríza jednoducho upadla do zimného spánku, počas ktorého sa pomaly premieňa na krízu vládnych dlhov.

Bez toho, aby sme hodnotili klady a mínusy, dôvodom, prečo je dnes väčšina investorov oveľa sebavedomejšia ako pred niekoľkými mesiacmi, je skutočnosť, že vlády na celom svete rozprestreli pod veľkou časťou finančnej sústavy obrovskú záchrannú sieť. Súčasne podporili ekonomiku veľkými rozpočtovými deficitmi, pričom centrálne banky znížili úrokové sadzby takmer na nulu.

Môže však byť všeobecná vládna štedrosť konečnou odpoveďou? Vláda podporuje prácu, pretože daňoví poplatníci majú dosť peňazí, ale žiadne vrecko nie je bezodné. Keď sa vlády, najmä tie veľké, dostanú do ťažkostí, nemá ich už kto podporiť. A pretože vládne dlhy dosahujú na celom svete úroveň, aká býva zvyčajne len po vojne, je zrejmé, že súčasná stratégia nie je trvalo udržateľná. Ak je teda trajektória neudržateľná, ako dlho sa môže dlh zvyšovať? Nevieme. Akademickí ekonómovia vyvinuli užitočné nástroje na predikovanie, ktoré ekonomiky sú najviac náchylné na finančnú krízu. A hoci môžeme identifikovať zraniteľné miesta, odhadnúť správny čas vypuknutia krízy je prakticky nemožné.

Naše modely ukazujú, že aj masívne zadlžená ekonomika sa môže teoreticky trmácať ďalej aj veľa rokov, ba i desaťročí, kým konečne stroskotá a zhorí. Všetko závisí od dôvery a koordinácie očakávania, ktoré zasa závisí od rozmarov ľudskej povahy. Preto dokážeme povedať, ktoré krajiny sú najzraniteľnejšie, ale presne určiť, kde a kedy krízy vypuknú, je takmer nemožné.

Dobrou analógiou je predpovedanie infarktu. U obézneho človeka s vysokým krvným tlakom a vysokou hladinou cholesterolu existuje štatisticky oveľa vyššia pravdepodobnosť ťažkého infarktu myokardu alebo mŕtvice ako u osoby, ktorá tieto predispozície nemá. Aj vysoko ohrození ľudia však často žijú celé desaťročia bez jediného problému. A naopak, infarktom sú ohrození aj tí, u ktorých existuje nízke riziko.

Dôsledným monitorovaním možno, samozrejme, získať potenciálne veľmi užitočné informácie na prevenciu infarktov. Tie však v konečnom dôsledku pomôžu len v prípade, ak sa daný jedinec lieči, prípadne zásadne zmení svoj životný štýl.

To isté platí aj o finančných sústavách. Kvalitný monitoring poskytuje informácie, ktoré sú užitočné iba v prípade, ak na ne niekto reaguje. Bohužiaľ, žijeme vo svete, kde je politický a regulačný systém často slabý a krátkozraký.

Žiadna ekonomika nie je voči finančným krízam imúnna, aj keď sa mnohí investori a politickí predstavitelia snažia sami seba presvedčiť o opaku, ako s Carmen Reinhartovou ukazujeme v našej novej knihe s ironickým názvom Teraz je to inak: Osem desaťročí finančnej pochabosti. Najnovšia pochabosť vedená pod heslom "Teraz je to inak“ spočíva v tom, že vlády berú na svoje plecia všetky dlhy a my ostatní si vraj nemusíme robiť starosti.

Neustále nás uisťujú, že vlády nevyhlásia platobnú neschopnosť. V skutočnosti vlády na celom svete bankrotujú so znepokojujúcou pravidelnosťou, a to buď priamo, alebo prostredníctvom inflácie. Napríklad aj samotné USA v 70. rokoch rozpustili značnú časť svojho dlhu v inflácii a v 30. rokoch zrazili hodnotu dolára oproti zlatu z 20 na 34 dolárov za uncu.

Dobrou správou zatiaľ je, že pokiaľ si vláda udrží kredit, podarí sa krízu udržať v rozumných medziach. Zlou správou je, že súčasná rýchlosť hromadenia vládneho dlhu by za niekoľko rokov mohla ľahko vyvolať druhú vlnu finančných kríz.

Najznepokojujúcejšia zo všetkého je obrovská závislosť Spojených štátov od zahraničných pôžičiek - najmä od Číny - táto nerovnováha pravdepodobne zasiala aj semienka súčasnej krízy. Ázijčania si uvedomujú, že ak budú naďalej kumulovať papierové dlhy, riskujú, že ich stretne rovnaký osud ako Európanov, ktorí pred tromi desaťročiami nahromadili americký dlh, a ten sa potom dramaticky rozplynul v inflácii.

Otázka dneška neznie, prečo nikto nevaruje pred budúcou krízou. Varovné hlasy sa ozývajú. Otázka dneška znie, či im vedúci politickí predstavitelia načúvajú. Riešenie neudržateľných úrovní vládneho deficitu je kľúčovou otázkou, ktorú si lídri členských krajín G20 musia položiť, až sa tento mesiac stretnú v Pittsburghu. Inak sa kráľovná Alžbeta II. aj zamestnanci detroitských automobiliek budú až príliš skoro opäť pýtať, prečo nikto nevidel blížiacu sa krízu.

Project Syndicate, 2009
www.project-syndicate.org