Leitmotívom dokumentu Politické usmernenia pre budúcu Komisiu, ktorý pripravil J. M. Barroso, je poznanie, že kríza je nielen hospodárska, ale aj hodnotová, že proces globalizácie si vyžaduje vedenie. Európska únia preto potrebuje hĺbkovú a verejnú úvahu o tom, aká má byť jej budúca podoba. Európania totiž strácajú orientačné body svojej rozvojovej existencie. Civilizačný vývoj však smeruje k modelu zmiešanej, konvergenčnej ekonomiky s elementmi trhu a sociálnej ochrany obyvateľstva. Obrazne povedané, úlohou európskej súčasnosti je pridať ku kapitalizmu vyváženú dávku socializmu.
Idea spájania socialistického a "zmodernizovaného" kapitalistického spôsobu výroby sa objavila už v 19. storočí. V súčasnosti však nejde o konvergenciu ako pozvoľné stieranie rozdielov medzi kapitalizmom a socializmom, ale o vytváranie cielenej konštrukcie obsahujúcej rozhodujúce systémové prednosti kapitalizmu a socializmu. Inými slovami, konvergencia nemôže byť pasívnym prizeraním sa civilizačnému vývoju, ale jeho aktívnym ovplyvňovaním inštitúciami EÚ ako reakcie na globálnu krízu kapitalizmu. Ináč nás čaká niečo oveľa horšie ako pôvodný boj o tzv. kresťanské korene Európskej únie v preambule ústavnej zmluvy. Zápas o ideový charakter budúcej EÚ je totiž na programe dňa. Príkladom je výrok "kontroverzného" poľského kňaza, že "v Európskej únii chyba Boh podobne ako u nacistického vodcu"; alebo zápas o náboženské symboly na európskych školách atď.
Prevládajú konvergenčné úvahy tohto typu: socialistická regulácia sa zameriava prevažne na odvetvia s hromadnou, homogénnou produkciou (sieťové odvetvia, firmy strategického významu) a trhová -- na výrobu individuálnej produkcie a poskytovanie služieb v malých a stredných podnikoch. Príkladom úspešnej konvergenčnej politiky je Čína, ktorá si ako jediný veľký štát zachovala hospodársku dynamiku aj počas krízy.
Problémom konvergencie je, že by sa progresívna úloha štátu -- sústavná koordinačná činnosť prostredníctvom indikatívneho plánovania -- v dôsledku korupcie a nekontrolovaného lobingu mohla premeniť na svoj protiklad, na tzv. byrnis -- spojenie štátnej byrokracie s biznisom. Politickým problémom konvergencie v postsocialistických krajinách je klišé "socializmus sa rovná marxizmus". Prečo sa nepoobzerať napríklad po liberálnom socializme v ponímaní Carla Rosselliho (1899 -- 1937), ktorý vnímal socializmus ako permanentné zdokonaľovanie človeka a jeho prostredníctvom -- zdokonaľovanie systému vzťahov v spoločnosti? Na rozdiel od teoretikov marxizmu C. Rosselli bol toho názoru, že skutočný socializmus nie je možné dosiahnuť bez slobody človeka. Je symptomatické, že ho umučili fašisti a prekliali aj komunisti.
Hodnotová konvergencia nie je len vnútropolitickou požiadavkou. EÚ musí reagovať na svetový vývoj, kde sa formuje geopolitický rámec konvergencie -- kondomínium najväčších ekonomík sveta: kapitalistickej v USA a socialistickej v Číne. USA totiž ponúkli Číne vytvorenie zoskupenia G2 -- politickej aliancie medzi Pekingom a Washingtonom pre dominanciu v modernom svete. Obojstranne prijateľným mottom by mohla poslúžiť myšlienka architekta úspešných čínskych socialistických reforiem Theng Siao Phinga: Nie je dôležité, akej farby je mačka, dôležité je, aby chytala myši. Čína návrh na vytvorenie "veľkej dvojky" zatiaľ neakceptovala. Prejavila sa stáročiami overená úspešná taktika Číňanov -- neponáhľať sa, ale ani nestáť na mieste. To poskytuje Európskej únii síce krátky, ale predsa len čas dať vývoju na starom kontinente moderný ideový obsah konvergenčných premien upevňujúcich vnútornú integritu EÚ a jej svetové veľmocenské postavenie. Predpoklady na to sú, pretože EÚ už vyvinula sústavu nástrojov -- lisabonskú stratégiu, Pakt stability a rastu, politiku ochrany hospodárskej súťaže, európsky výskumný priestor a pod. Každý z nich však bol vypracovaný oddelene, zatiaľ bez spoločného ideového základu.
Anatolij Bracjun