Oživenie domáceho dopytu je vo veľkých ekonomikách eurozóny, USA a Japonska, pomalé a neisté. Bráni mu vysoká nezamestnanosť a (prirodzená) neochota obyvateľstva zadlžovať sa. Keď stagnuje domáci dopyt, najlepším dostupným riešením je výroba na export. Nízke kurzy vlastnej meny robia exporty konkurencieschopnými. Problém je, že ich chcú všetci. A tak sa každý snaží ožobráčiť svojho hlavného obchodného partnera tlačením kurzu nadol. Nie všetky štáty sú však v rovnakej pozícii.
Eurozóna nie je jeden, ale 16 štátov, bez jednotnej rozpočtovej politiky. Je preto prirodzene nestabilnejšia a citlivejšia na nálady trhu, ktoré nervózne reagujú na grécke či írske dobrodružstvá. Európa si nemôže dovoliť americkú menovú a rozpočtovú bezstarostnosť. Musí šetriť, šetriť a ešte raz šetriť. Masa euroaktív teda rastie pomalšie ako masa dolárov v obehu a euro oproti doláru sa posilňuje. Stráca tým Európa konkurenčnú výhodu v zahraničnom obchode? Áno, ale bolí ju to menej ako Ameriku. Európa obchoduje predovšetkým sama so sebou a kurzové výkyvy sú prinajmenšom v eurozóne irelevantné. Silné euro jej navyše zlacňuje dovozy surovín a palív z dolárovej zóny, predovšetkým z Ruska.
USA si užívajú výhodu majiteľov svetovej rezervnej meny. Zvyšujúca sa zadlženosť a narastajúca hora peňazí tlačených americkou centrálnou bankou zatiaľ dôveryhodnosťou Ameriky neotriasli. Masa nových peňazí sa jednoducho preliala do finančných aktív (najmä akcií, ale aj niektorých druhov dlhopisov) a zlata. Ceny aktív prudko rastú nie preto, že by sa obnovil vysoký ekonomický rast, ale jednoducho preto, že peniaze niet kam dať. Výnosy z pokladničných poukážok a bankových úložiek sú na rekordných minimách. V akciách a zlate teda rastie klasická bublina v aktívach.
Súťaž o čo najviac zdevalvovanú menu vedie k celosvetovému nárastu peňažnej bázy. Na prvý pohľad to vyzerá ako predzvesť skorého inflačného výbuchu. Reálny život je však pestrejší ako ekonomická teória.
Inflácia sa klasicky meria indexom spotrebiteľských cien. Ich rast je však vo vyspelom svete na minime a vlády sa paradoxne viac obávajú deflácie, prinajmenšom v horizonte 3 -- 5 rokov. Ako je to možné, čo sa vlastne deje so všetkými tými vytlačenými peniazmi? Ležia v bankách a vo finančných aktívach. Nedostávajú sa do spotreby domácností, a preto ani nehýbu spotrebiteľskými cenami. Obyvatelia vyspelých štátov sa už zadlžovať nechcú. Nielen kvôli vlečúcej sa kríze a vysokej nezamestnanosti, ale aj v dôsledku demografických zmien. Rastúce hory štátnych dlhov vyvolávajú oprávnené otázky o tom, z čoho vlastne štáty budú platiť záväzky voči svojmu obyvateľstvu? Ak budú platiť dlhy investorom, budú mať z čoho vyplácať dôchodky a platiť zdravotnú starostlivosť?
Pud sebazáchovy ľudí velí nemíňať a odkladať si na horšie časy. Japonci (nie ich vláda) to robia už dve desaťročia. Japonská centrálna banka sa darmo snažila zaplaviť ekonomiku lacnými peniazmi s výškou 0,1 %. Napriek nevídane nízkym úrokovým sadzbám a vagónom natlačených peňazí nie je hlavným problémom Japonska inflácia, ale plazivá deflácia a z nej vyplývajúca stagnácia ekonomického rastu.
Zdravý rozum hovorí, že masa peňazí uvoľnená centrálnymi bankami a driemajúca vo finančných aktívach, zlate a komoditách sa raz musí dostať do obehu. Obyvateľstvo nehromadí úspory pre potešenie zo šetrenia, ale na financovanie budúcej spotreby. Pokiaľ sú tieto úspory uskladnené v nadhodnotených aktívach, ich sila sa stratí v tom okamihu, keď dramaticky klesne cena aktív. Ktoré aktíva to budú? Prakticky všetky, ale k najviac ohrozeným patria tie, ktoré sa paradoxne pokladajú za najbezpečnejšie: vládne dlhopisy. Hrubý vládny dlh Japonska napríklad dosiahol 200 % HDP, je prakticky nezaplatiteľný a stále rastie. Japonská vláda raz vyplatí investorov bezcennými papierikmi. Pohľad na zadlženosť väčšiny vyspelých krajín hovorí, že v tom Japonsko nebude samo.
Menové vojny prehlbujú problém nadmernej likvidity. Tlačenie peňazí pomáha všeobecnému znehodnoteniu mien, na ktoré doplatia budúce generácie.
Vladimír Baláž, ekonóm a prognostik SAV
Citát:
Európa si nemôže dovoliť americkú menovú a rozpočtovú bezstarostnosť. Musí šetriť, šetriť a ešte raz šetriť.