Kedy si Čína konečne uvedomí, že nemôže donekonečna hromadiť doláre? Má už vyše dva bilióny dolárov. Naozaj Číňania chcú na ďalších päť až desať rokov sedieť na štyroch biliónoch dolárov? Vzhľadom na to, že vláda Spojených štátov pozerá na dlhodobú cenu finančnej výpomoci a zároveň nezadržateľne zvyšuje sociálne výdavky, nemali by sa Číňania obávať opakovania európskej skúsenosti zo 70. rokov 20. storočia?
V priebehu 50. a 60. rokov Európania nazhromaždili obrovský balík amerických pokladničných poukážok v snahe udržať si pevné výmenné kurzy, práve tak ako dnes Čína. V priebehu 70. rokov, keď výdavky za vojnu vo Vietname a nárast cien ropy nakoniec prispeli ku katastrofálnemu vzostupu inflácie, sa kúpna sila európskych dolárov, bohužiaľ, scvrkla.
Možno netreba, aby sa Číňania obávali. Veď svetoví lídri, ktorí sa stretli na summite G-20 v Pittsburghu, vyhlásili, že podniknú akékoľvek opatrenia, aby opätovnému nástupu tej istej kalamity zabránili. Kľúčovým pilierom ich preventívnej stratégie je potlačiť "globálne nevyváženosti", čo je eufemizmus pre obrovský obchodný deficit USA a tomu odpovedajúce prebytky inde, v neposlednom rade v Číne.
Skutočnosť, že si svetoví lídri uvedomujú, že globálne nevyváženosti sú obrovský problém, je vítanou novinkou. Mnohí ekonómovia, mňa nevynímajúc, sú presvedčení, že hlad Ameriky po zahraničnom kapitáli na financovanie spotrebiteľského hýrenia mal zásadný problém na kumuláciu krízy. Lacné peniaze zo zahraničia pridali šťavu už aj tak krehkej finančne regulačnej a kontrolnej štruktúre, ktorá potrebovala skôr disciplínu ako prílev hotovosti.
Že si problém uvedomujú, to sme lídrov, hlavne z USA, bohužiaľ, počuli hovoriť už skôr. V čase nástupu k finančnej kríze vonkajší deficit USA pohlcoval takmer 70 % prebytočných financií nasporených v Číne, Japonsku, Nemecku, Rusku, Saudskej Arábii a vo všetkých ostatných krajinách s prebytkami bežného účtu dohromady. Avšak namiesto toho, aby zásadným spôsobom zasiahli, USA naďalej premazávali kolesá svojho finančného sektora. Európania, vyzývaní, aby zlepšili svoju produktivitu a zvýšili domáci dopyt, reformovali svoje ekonomiky slimačím tempom, kým Čína sa držala stratégie rastu ťahanej exportom.
Za brzdu amerického vlaku pôžičiek zatiahla až finančná kríza - deficit bežného účtu USA sa teraz znížil len na 3 % ich ročného dôchodku, oproti takmer 7 percentám pred niekoľkými rokmi. Vydrží však táto čerstvo nájdená umiernenosť Američanov?
Keďže vláda USA v súčasnosti čerpá z finančných trhov monštruóznych 12 % národného dôchodku (zhruba 1,5 bilióna dolárov), rozsah zahraničných pôžičiek by sa pohyboval mimo škály bežných čísiel, keby sa nečakane nezvýšili americké podnikateľské a spotrebiteľské úspory. V tomto momente americký súkromný sektor hospodári s prebytkom, ktorý postačuje na financovanie zhruba 75 % veľkého apetítu vlády. Ako dlho však vydrží sporivosť súkromného sektora USA?
Až sa ekonomika normalizuje, spotreba a investície sa znova rozbehnú. Len čo k tomu dôjde, americká chuť na peniaze zo zahraničia so všetkou pravdepodobnosťou znovu vzrastie - za predpokladu, že si vláda neutiahne opasok (žiadny vierohodný plán v tomto smere nemá).
Isteže, americká vláda tvrdí, že chce pôžičky skrotiť. Avšak za predpokladu, že sa ekonomika bude ešte rok alebo dva zubami-nechtami driapať z krízy, nie je ľahké pochopiť, ako chce vláda svoj pittsburský záväzok splniť.
Áno, Federálny rezervný systém by mohol sprísniť menovú politiku. Lenže Fed sa nenechá príliš znepokojovať budúcou finančnou krízou, pokiaľ budú doznievať dôsledky tej súčasnej. Spolu s Carmen Reinhart sme v našej novej knihe This Time is Different (Teraz je to iné) s podtitulom Osem storočí finančnej ľahkomyseľnosti dochádzame k zisteniu, že pokiaľ finančné krízy nejaké ponaučenie prinášajú, potom to, že ich dozvuky sa vytrácajú len veľmi pomaly.
V blízkom čase musí každá skutočná zmena prísť z Číny, ktorej vyššie potenciálne straty z dolárového debaklu postupom času silnejú. Čína sa doteraz spoliehala na odbyt na zahraničných trhoch, neexistuje však žiadny principiálny dôvod, prečo by čínski plánovači nemohli ten istý model uplatniť na preorientovanie ekonomiky na rastovú stratégiu, ťahanú skôr domácim dopytom.
Áno, Čína musí posilniť svoju sieť sociálnej pomoci a prehĺbiť domáce kapitálové trhy, kým bude môcť tamojšia spotreba vzrásť. Avšak vzhľadom na to, že spotreba tvorí 35 percent národného dôchodku (oproti 70 % v USA!), je tu pre rast veľa priestoru.
Čínski lídri si jasne uvedomujú, že haldy pokladničných poukážok sú problémom. Inak by Medzinárodný menový fond tak verejne nevyzývali, aby k doláru ako ku globálnej mene rozvíjal alternatívu.
Sú znepokojení právom. Kríza dolára síce ešte nie je na obzore, ale v ďalších desiatich rokov ide rozhodne o obrovské riziko. Čína nechce, aby vo chvíli, keď ku kríze dôjde, vlastnila balík za štyri bilióny dolárov. Je na Číne, aby sa pri uskutočňovaní agendy po pittsburskom summite ujala vedenia.
Copyright: Project Syndicate, 2009.
www.project-syndicate.org
Kenneth Rogoff, profesor ekonómie a verejnej správy na Harvardovej univerzite a bývalý hlavný ekonóm MMF.