Opakuje sa to pri každej kríze akejkoľvek vlády. Opozícia povinne volá po predčasných voľbách a odkiaľsi -- najprv anonymne -- z vládnych radov sa začnú šíriť ubezpečenia, že "predčasných volieb sa nebojíme a nevylučujeme ich, akokoľvek je to, samozrejme, posledná možnosť".
Na to, že ide naozaj vždy až o poslednú možnosť, je ľahkosť, s akou sa s ňou zaobchádza a vyhráža v bežnej politickej prevádzke, už skoro neznesiteľná.
Pohŕdanie voličmi
Predčasné voľby nie sú ničím iným než zlyhaním politikov, ktorí tak černomyrdinovsky priznávajú: "Mysleli sme to dobre, a dopadlo to ako vždy." Voľby nie sú list Ježiškovi, ktorý sa píše každý rok znova, keď sa pod stromčekom neobjaví požadovaný darček. Volanie po opakovanom hlasovaní počas jediného roka je, naopak, pohŕdanie prihlúplym voličom, ktorý nie je schopný "rozdať karty" (čo je také hlúpe klišé, že by sa už malo úradne zakázať) tak, aby s nimi bol niekto schopný normálne administrovať chod štátu.
Predčasné voľby sú inštrumentom pre úplne výnimočnú situáciu, keď sa krajina už nemôže pohnúť akýmkoľvek smerom -- to však veru nie je chvíľa, kedy sa rozhádajú dve či tri politické strany.
Čudný volebný systém
Jediným momentom ponovembrovej éry, keď mali predčasné voľby opodstatnenie, bol skutočne prelom rokov 1997 a 1998, kedy sa z mnohých rôznych dôvodov definitívne vyčerpal a zrútil ponovembrový étos, na ktorom bola postavená Klausova éra. A, mimochodom, nie je od veci pripomenúť si, ako to vtedy dopadlo: namiesto katarzie a pomenovania 90. rokov (čo nie je to isté ako Zemanove predvolebné reči o "spálenej zemi") sme spadli do opozičnej zmluvy, ktorá ešte len poriadne zabetónovala základy miestnej korupcie.
Už zhruba pätnásť rokov, od volieb 1996, počúvame, že tunajší volebný systém nie je schopný "generovať funkčné vlády". Áno, do snemovne sa tu naozaj hlasuje podľa ťažko pochopiteľných a nespravodlivých pravidiel, ako by však potom mohli predčasné voľby niečo zázračne vyriešiť?
Politické pokrytectvo
Väčším problémom než volebné pravidlá sú však ideologická zaťatosť -- pochopiteľne, najmä verbálna -- a silné slová v kampani, kto s kým rozhodne nechce, nemieni a jednoducho nemôže vládnuť. Výsledkom býva už tradične vytváranie očakávaných vládnych koalícií ešte pred voľbami, čo vytvára takmer atmosféru triedneho boja.
Je to hlúpe a trochu smiešne. Strany ODS a ČSSD spolu v žiadnom prípade nemôžu vládnuť, hoci to bez rozpakov robia v štyroch najväčších mestách a niekoľkých krajoch. Počujeme, že základným zmyslom tejto vlády sú -- zrejme zhora nadiktované -- reformy, bez ktorých presadenia je lepšie toto volebné obdobie radšej odpísať. V skutočnosti potom zisťujeme, že zo slávnych reforiem nie je po trištvrte roku fungovania kabinetu pohromade v podstate ani čiarka a tie zmeny, ktoré koalícia predstavila, si vzápätí sama spochybnila.
Bez volebných urien
Ak táto vláda padne, nie je potrebné hnať ľudí znova k urnám. Mala by jednoducho len vzniknúť nová vládna väčšina (na výber je hneď niekoľko možností) aj s účasťou sociálnych demokratov a normálne, bez hystérie sa ujať zodpovednosti, pretože to je základná povinnosť politika. Reformy by zrejme vyzerali trochu inak, čo nie je žiadna veľká tragédia, pretože by potom zrejme aspoň prežili striedanie garnitúr po najbližších voľbách. Možno by k nim aj niekto prišiel.
Predčasné voľby nie sú ničím iným než zlyhaním politikov, ktorí tak priznávajú: "Mysleli sme to dobre, a dopadlo to ako vždy."
Jindřich Šídlo
Hospodářské noviny