Je pravdou, že odvodové zaťaženie práce na Slovensku patrí medzi vysoké. Nie sme síce lídri, ale v prvej desiatke v rámci EÚ sa bezpečne umiestnime. Je vysoké, pretože výdavky Sociálnej a zdravotných poisťovní financujeme najmä z odvodov, vďaka čomu môžeme mať relatívne nízke dane.
Ak je však sociálny systém nastavený tak, že vypláca dôchodok každému, bez ohľadu na jeho majetok a iné príjmy, je, pochopiteľne, mimoriadne nákladný a ťažko ho možno nazvať solidárnym. Vysoké odvodové zaťaženie pritom nie je zadarmo, jeho negatíva sa prejavujú najmä na trhu práce, v nedostatku tvorby nových pracovných miest a snahe obchádzať povinnosť platiť odvody. Legitímna je teda požiadavka na jeho zníženie. Existuje však na znižovanie sociálnych odvodov priestor? Áno aj nie.
Najprv zlá správa. Predstavme si, že Sociálna poisťovňa by od tohto roku vyplácala len starobné a invalidné dôchodky. A mzdy svojich piatich tisícov zamestnancov. Žiadne iné výdavky, nemocenské či podpory v nezamestnanosti. Koľko by jej ostalo prostriedkov, ak by sa výška odvodových sadzieb nezmenila a štát by doplatil chýbajúce príjmy z titulu prevodu úspor sporiteľov do druhého piliera? Ani cent, dokonca by si musela ešte zhruba 190 mil. eur požičať.
Vysoká nezamestnanosť a priemerná mzda rastúca akurát tak vo verejnej správe zahatali prítok príjmov Sociálnej poisťovne. V roku 2009 malo dôjsť k poklesu príjmov oproti roku 2008 od ekonomicky aktívnych osôb, na rok 2010 je plánovaný len 1-percentný rast oproti roku 2008. Na druhej strane však vyrovnanosti rozpočtu bránia utekajú rastúce výdavky na dôchodky, v tomto roku sa valorizovali o 3 %. Nožnice sa tak prudko otvárajú a takýto obraz nás čaká aj v nasledujúcich rokoch.
Súčasná výška odvodov do Sociálnej poisťovne preto postačuje akurát na výplatu dôchodkov. Zníženie odvodov by automaticky znamenalo zväčšenie diery v pokladničke. Čo s tým?
Kým sa nezačne upravovať výdavková strana bilancie poisťovne, sadzby odvodov sa dajú znižovať len vtedy, ak sa rozšíri základ na ich výpočet. Odvody by sa mohli platiť z každého príjmu, mzdového, dividendového či z nájomného, čím by sa zvýšila ich neutralita a odstránilo sa znevýhodnenie práce. Na druhej strane však treba brať do úvahy riziko, že výmenou za túto "spravodlivosť" by sme mohli skončiť s vyšším celkovým zaťažením, že zaplatíme štátu viac ako doteraz. Toto riziko nie ja malé, tento rok dopláca vláda poisťovni nad rámec nákladov dôchodkovej reformy vyše 20 miliárd korún a tejto záťaže by sa iste rada zbavila v prospech výdavkov, ktorými môže presadzovať svoje zámery.
Dlhodobo udržateľné zníženie objemu platieb poisťovni sa nedá dosiahnuť bez úprav vo výplate dôchodkov. Kvôli ohromnej diere v Sociálnej poisťovni by sa k nim malo pristúpiť čo najskôr. Oddialenie odchodu do dôchodku je ako čiastočné a jednoduché opatrenie poruke, aj keď sa v časoch vysokej nezamestnanosti ťažko presadzuje. Skrátenie času poberania dôchodku by znamenalo rozdelenie finančnej záťaže medzi platiacich (budú platiť dlhšie) a poberateľov (dôchodok bude poberaný kratšie). Rovnako spomalenie valorizácie na infláciu, avšak limitovanú rastom miezd.
Zásadným opatrením by však bola zmena paradigmy dôchodkového systému z celoplošného na adresný. Štátny sociálny systém si uzurpoval kontrolu nad občanmi žijúcimi v starobe. Dôvody na 100-percentné pokrytie sociálnym systémom pri existujúcich rodinných väzbách a kumulovanom majetku a úsporách chýbajú. Je načase, aby štát starším občanom zodpovednosť za vlastný osud vrátil a podporoval len tých ľudí vo vysokom veku, ktorí si počas života nedokázali dostatočne nasporiť, alebo nemohli. To znamená adresne. Takáto postupná (!) zmena by v priebehu niekoľkých desiatok rokov vytvorila priestor na znižovanie odvodov, ktoré budeme označovať za významné, a nie kozmetické. Ak však nechceme robiť zmeny v prvom pilieri, budeme ho musieť zaplatiť, hovoriť niečo iné by bolo ilúziou.
Radovan Ďurana, analytik INESS