Keď teraz Európska únia a Medzinárodný menový fond vyčlenili 67,5 miliardy eur na záchranu problémových írskych bánk, chýli sa dlhová kríza eurozóny konečne k záveru?
Bohužiaľ nie. V skutočnosti sa pravdepodobne nachádzame len uprostred. Iste, obrovský a trvalý vzostup rastu by ešte stále mohol vyriešiť všetky európske dlhové problémy. Tento idylický scenár sa však zdá čoraz menej pravdepodobný. Koncovka sa s oveľa vyššou pravdepodobnosťou ponesie v znamení vlny odpisov dlhov podobných tým, ktoré v 80. rokoch ukončili dlhovú krízu v Latinskej Amerike.
Napríklad sa schyľuje k ďalším sanáciám, pričom na prvom mieste figuruje Portugalsko. Vzhľadom na to, že krajina v minulom desaťročí dosahovala priemerné tempo rastu necelé percento a jej trh práce je zrejme najsklerotickejší v Európe, možno si len ťažko predstaviť, ako by Portugalsko mohlo vyriešiť svoju dlhovú záťaž rastom.
Táto záťaž zahŕňa tak verejný dlh (dlžníkom je vláda), ako aj dlh vonkajší (krajina ako celok dlhuje zahraničným osobám). Portugalci právom tvrdia, že ich situácia nie je taká strašná ako situácia Grécka. Úroveň portugalského dlhu je však podľa historických ukazovateľov (založených na výskume, ktorý som robil s Carmen Reinhartovou) stále veľmi problematická. Portugalsko pravdepodobne skôr či neskôr požiada o pomoc.
Španielsko je zložitejší prípad. Vláda je dosť solventná, ale značná časť obecných a provinčných bankových dlhov sa zdá byť pod vodou. Veľkou otázkou je, či sa v Španielsku rovnako ako v Írsku nechá vláda dotlačiť k prevzatiu súkromných (a tiež obecných) dlhov. Ani tu nedáva minulosť žiadny dôvod na optimizmus.
Sanácia Portugalska a Španielska predstavuje len ďalšiu -- a nie nevyhnutne poslednú fázu krízy. Vo všetkých krajinách eurozóny, ktoré sa stretávajú s dlhom, bude pravdepodobne nakoniec potrebná podstatná reštrukturalizácia súkromného alebo verejného dlhu. Sanácia z únie a fondu má len odkladný účinok.
Niekedy sa zdá, že jediným vedúcim predstaviteľom v eurozóne, ktorý je ochotný postaviť sa čelom k pravdepodobnej vyhliadke budúcej reštrukturalizácie dlhu, je nemecká kancelárka Angela Merkelová. Nemci poukazujú na skutočnosť, že Európa nemá žiadny mechanizmus riešenia vládnych bankrotov a že ho potrebuje.
Mnohí experti by ľuďom chceli nahovoriť, že nebyť pomýlených nemeckých vyhlásení, Írsko by zo svojej situácie vyviazlo bez škody.
To je nezmysel. Vzhľadom na obrovské súkromné dlhy, klesajúce ceny domov a vonkajšie pohľadávky voči Írsku presahujúce desaťnásobok jeho národného dôchodku, neexistovala pre túto krajinu nikdy ľahká cesta z problémov.
Európske dlhové problémy by mali byť stále vcelku riešiteľné -- za predpokladu, že sa vykonajú potrebné odpisy a reštrukturalizácie dlhu. Preto je záchrana Írska obzvlášť znepokojujúca. Európa a fond totiž v podstate premenili problém súkromných dlhov na problém dlhov štátnych.
Zoštátnením súkromných dlhov kráča Európa cestou latinskoamerickej dlhovej krízy v 80. rokoch. Vtedy vlády "ručili" za dlh súkromného sektora a potom ohlásili neschopnosť ho splatiť.
Väčšina analýz latinskoamerickej krízy naznačuje, že všetky strany by boli dopadli omnoho lepšie, keby sa skôr dohodli na čiastočnom odpustení dlhov. Región by sa možno vrátil k rastu oveľa rýchlejšie, než sa skutočne stalo. A veritelia by nakoniec možno boli dostali viac.
V čase, keď sa európski politici snažia presúvať z jednej fázy popierania do druhej, možno prišiel čas začať hľadieť dopredu realistickejšie. Prvým krokom je priznať si, že Európa má problém.
Kenneth Rogoff
ekonóm
Autor je profesorom ekonómie a verejnej politiky na Harvardovej univerzite. V minulosti pôsobil ako hlavný ekonóm Medzinárodného menového fondu.
© Project Syndicate