Obavy svetových trhov zo spomalenia čínskeho rastu sú predčasné. Peking cez opakovaný príkaz bankám zvýšiť rezervy nezastavuje pôžičky súkromnému sektoru, iba spomaľuje ich tempo. Len za prvé dva týždne tohto roku finančné ústavy napožičiavali šestinu toho, čo môžu za celý rok.
Čínski centrálni bankári sa po tom, čo sa stalo v Spojených štátoch, oprávnene boja bublín v nehnuteľnostiach. Len v hlavnom meste Pekingu narástol minulý rok predaj bytov o 82 percent. Obavy z inflácie sú preto absolútne namieste. Čína bude asi púšťať banky do požičiavania počas tohto roku nárazovito, čo síce pre trhy nie je bohviečo (ťažšie sa bude predpovedať vývoj), no z hľadiska čínskeho dopytu po svetových statkoch sa nič nemení. V porovnaní s rizikom prehriatia ekonomiky je túto cenu zaplatiť nutné.
Oveľa viac ako monetárne zásahy čínskeho obra by však zvyšok sveta určite potešilo, keby sa prehriatiu bránil úpravou kurzu jüanu. Vôbec nie kvôli Spojených štátom, alebo Európskej únii. Tie až takou slabou čínskou menou pre odlišnú povahu komparatívnych výhod netrpia. Sú to práve ostatné rozvojové štáty, ktoré s Čínou najviac obchodne súťažia a, samozrejme, kvôli jej veľkosti aj prehrávajú. A ešte k tomu sa boja, práve kvôli Pekingu, svoje meny posilniť a tak sa brániť prehriatiu. Pokiaľ nenaberú odvahu, nespoja sa a nevyvinú na Čínu koncentrovaný tlak, nič nedosiahnu. Kombinácia takej Južnej Kórey, Indie či Brazílie by už niečo znamenala.
Z hľadiska investovania v Číne, atraktívnejší ako banky bude maloobchod, možno zdravotníctvo, prípadne sektory orientované na priamu spotrebu. Až kým Peking finančným ústavom zase nedovolí plne sa realizovať, čo bude možno už v druhom kvartáli. Ekonomika kapitál stále potrebuje a banky, keď dostanú od vlády zelenú a ospravedlnia sa klientom (narýchlo boli zrušené mnohé, už dohodnuté, pôžičky), môžu zase plniť svoju ekonomickú funkciu naplno.