Slovensko zažilo najmasívnejšiu komunálnu kampaň v histórii. Najmä veľké mestá boli doslova vytapetované tvárami, tak ako doteraz nikdy. Vynára sa však otázka - kde kandidáti získali prostriedky na takú masovú kampaň? A ako ich chcú splácať?
Politické strany v parlamentných voľbách získavajú veľmi slušné peniaze nielen za mandáty, ale aj za počet hlasov. Tieto peniaze sú už dnes dostatočné na to, aby strany dokázali financovať svoje aparáty, ale aj splatiť dlhy za kampane.
Financovanie komunálnych volieb, resp. nákladov na kampaň, však nie je vyriešené nijako. Nezvolený kandidát nemá žiadnu kompenzáciu nákladov, zvolený kandidát môže kampaň zaplatiť jedine zo svojho budúceho príjmu. Hrubý príjem v prípade primátorov veľkých miest či starostov veľkých mestských častí síce môže dosiahnuť aj 150 - 300 tisíc eur za funkčné obdobie, ak by však aj polovicu tohto príjmu, čo je v skutočnosti nereálne, investovali do splácania kampane, stále je to príliš málo na vysvetlenie financovania niektorých kampaní vo veľkých mestách.
Ešte výraznejší je tento nepomer pri kandidátoch na poslancov zastupiteľstiev. Aj keď verejnú mienku raz za čas pobúri informácia, že si poslanci formou mimoriadnych odmien zvýšili svoj príjem, v skutočnosti sú mesačné odmeny poslancov vo výške rádovo stoviek eur, čo opäť nezodpovedá mnohým nákladným kampaniam, ktoré sme v uplynulých dňoch videli.
Či už ide o kandidátov na primátorov, starostov, alebo poslancov zastupiteľstiev, faktom je, že na kampaň museli využívať "externé zdroje," pričom priznaných oficiálnych darov je v skutočnosti len zlomok z reálnych nákladov kampaní.
Toto sa deje za nezáujmu verejnosti a najmä médií, ktoré aj zjavný nepomer prebiehajúcich kampaní a zverejnených nákladov necháva chladnými. Strážcovia demokracie - médiá - tento nepomer vôbec neskúmali.
Dnešný systém kreovania komunálnych elít, najmä vo veľkých mestách, je tak doslova nastavený na podporu vzťahu "patrón - klient." Vo veľkých mestách totiž systém preferuje tri druhy kandidátov: kľúčových kandidátov veľkých politických strán, ktoré majú dostatok prostriedkov investovať aj do lokálnych volieb. Podnikateľov, resp. bohatých ľudí, ktorých motivácia však môže byť dvojaká - výzva meniť veci, ale aj nový priestor pre ďalší "biznis." A známe mená, či už z veľkej politiky, alebo z bulvárnych médií, kde meno dokáže nahradiť kampaň.
Bežní stranícki kandidáti či občianski aktivisti musia či už otvorene, alebo skryto čerpať finančnú podporu v spriaznených podnikateľských kruhoch. Bez tejto podpory ich šance osloviť verejnosť výrazne klesajú. Je to problém najmä veľkých miest, kde sa stráca osobná znalosť a informovanosť a kde v anonymite sídlisk zohráva masovosť kampane kľúčovú rolu.
Výsledky komunálnych volieb sa síce interpretujú ako výhra nezávislých kandidátov, nezávislých poslancov a starostov však máme menej ako 25 %. Keď tieto výsledky porovnáme so susednou Českou republikou, zistíme, že nezávislí kandidáti, predstavitelia rôznych občianských a lokálnych združení, získali až dve tretiny miest v zastupiteľstvách. Príklady úspešných lokálnych iniciatív typu Ostravák či Karlovarská občanská alternativa na Slovensku vôbec nemáme. Jedinou výnimkou je víťazstvo občianskych aktivistov zo združenia Trebišov nahlas, čo však bolo spôsobené špecifickou situáciou - ohrozením Trebišova tepelnou elektrárňou.
Aké sú riešenia? Jednoznačné recepty neexistujú. Riešením môže byť systém, ktorý podobne ako v parlamentných voľbách prizná kandidátom finančnú náhradu za získané hlasy. Peniaze by sa dali získať napríklad redukciou počtu poslancov v zastupiteľstvách, v čom sa radíme k európskej špičke. O potrebe redukcie sa hovorí už dlho, avšak zákonná úprava stále neprichádza.
Iným spôsobom môže byť limitovanie výdavkov na voľby a ich kontrola cez reálne uskutočnený objem kampane. Najlepšou cestou asi bude zmapovanie a implementácia fungujúcich riešení zo zahraničia.
Súčasný stav je neudržateľný. Ak chceme odstraňovať klientelizmus a korupciu v komunálnej sfére, je nutné najprv odstrániť príčiny. Ak systém už pri kampaniach núti kandidátov hľadať "patrónov," bez systémovej zmeny sa to nepodarí.
Martin Kugla, politológ