Nemecko a Francúzsko sú od samého začiatku neodškriepiteľne ekonomickými motormi nielen eurozóny, ale celej Európskej únie. Boli to práve tieto dve krajiny, ktoré stáli pri zrode myšlienky integrácie európskeho ekonomického priestoru v päťdesiatych rokoch 20. storočia, zavedenia spoločnej menovej únie koncom rokov deväťdesiatych, a sú to práve politici týchto dvoch krajín, ktorých slová majú najväčšiu váhu nielen vnútri EÚ, ale aj v zahraničnej politike reprezentujúcej celú Európsku úniu.
Otázkou samozrejme je, či a ako rýchlo nájdu kancelárka Merkelová a prezident Hollande cestu k sebe a k spoločnému snaženiu. Počas vlády prezidenta Sarkozyho sa po dohode s Nemcami razila cesta škrtov smerujúcich k oddlženiu krajín eurozóny. Celkovo sa však v EÚ zatiaľ nepresadilo ani 15 percent úsporných opatrení a tento trend už nenachádza veľkú popularitu ani u samotných Francúzov, kde podľa očakávaní vyhral voľby ľavicový politik Hollande. Ten síce vehementne poukazuje na zmenu smerom k prorastovým opatreniam, no nikomu nie je jasné, z čoho sa má daný rast financovať a kto ho zaplatí. Na druhej strane Nemci neoblomne požadujú disciplínu znižujúcich sa štátnych výdavkov a spoločnú rozpočtovú politiku. No tiež im chýba vízia, ako zvýšiť konkurencieschopnosť krajín, akými sú Grécko, Portugalsko, Španielsko či Taliansko.
Dohoda je nevyhnutná
Máme tu teda dva protipóly: konzervatívnu pravicovú politiku bohatého severu, ktorý chce znižovať dlh, a ľavicovú politiku sľubujúcu väčšiu solidaritu za cenu vyššieho zadlženia. V normálnom štáte alebo vo federácii by voľby rozhodli o jednom z týchto smerovaní, no súčasná situácia v Európe nám neponúka žiadne iné riešenie ako spoločnú dohodu a ústupky oboch strán. Výhodou tohto tandemu je, že akákoľvek dohoda bude kompromisom tak pravicovej, ako i ľavicovej politiky, a teda by mala byť v ostatných častiach Európy akceptovaná práve preto, že reprezentuje oba politické názory.
Samozrejme, bude to postupný proces, na ktorý bude potrebné istý čas. Ten však politici nemajú, pretože už do konca júna sa musí vyriešiť problém s Gréckom. Všetci si dobre uvedomujú, že nekontrolovaný odchod Grécka z eurozóny nesie so sebou obrovské riziká, ktoré majú potenciál zániku celej menovej únie. Bežní občania si tieto riziká zatiaľ neuvedomujú, no neriadený odchod Grékov by vyvolal obrovskú paniku na finančných trhoch, ktorá by postupne ochromila európsky bankový systém, čo by znamenalo narušenie toku peňazí pre celé hospodárstvo. Následky by mohli byť také ďalekosiahle, že nikto si ich momentálne nechce ani pripustiť.
Preto sa Nemci s Francúzmi musia dohodnúť. Iná alternatíva pre spoločnú Európu zatiaľ neexistuje.
Rast na dlh
Hollande chce posilniť právomoci a vplyv ECB, aby mohla vydávať spoločné európske dlhopisy. Chce aj spoločné záruky pre celoeurópsky bankový systém a v neposlednom rade chce zvýšiť investície do spoločných projektov infraštruktúry, ktoré by mali vytvoriť pracovné miesta.
Na strane príjmov, podľa očakávaní, chce nová francúzska administratíva zvyšovať daňové zaťaženie najmä vyšších príjmových skupín. Navrhuje tiež zaviesť spoločnú daň z finančných operácií v celej Európskej únii. Jeho snahy sú založené na politickom vplyve, ktorý postupne získava podporu, či už v USA, alebo práve v prípade južných štátov, ktoré by ďalšiu pomoc uvítali. Teda najväčšou Hollandovou zbraňou je zatiaľ politická podpora ostatných (zväčša ľavicových) štátov. Je to práve politika amerického prezidenta Baracka Obamu, ktorú chce francúzsky prezident presadiť.
Nemci a ostatné bohaté štáty severu však dobre vedia, že Obamova administratíva síce povzbudila ekonomicky rast, no za cenu zvýšenia verejného dlhu z 500 biliónov na vyše 2 trilióny dolárov. Takýto dlh predstavuje obrovské riziko možného znehodnotenia majetku a kapitálu. Práve preto nemecká vláda na čele s kancelárkou Merkelovou nechcú pripustiť podobný scenár. Zatiaľ teda Nemci nepripúšťajú možnosť spoločných dlhopisov a spoločnej menovej politiky ECB. Požadujú najskôr fiškálny pakt a zabezpečenie toho, aby dlh južných štátov nevzrastal.
Kto sa presadí?
Víťaz zatiaľ nie je známy. Hollande bude mať síce silnú zahraničnú a verejnú podporu, a teda silnejší diplomaticky tlak, stále však bude musieť Nemcov presviedčať, odkiaľ chce na to vziať peniaze.
Na druhej strane, Nemci budú mať potrebný kapitál, no otázne je, či sa ho budú chcieť vzdať v záujme udržania európskej celistvosti. Nemcom je úplne jasné, že nebudú môcť ísť proti ľavicovým snahám sami a budú musieť nájsť podporu aj v iných štátoch.
Ak to zhrnieme, tak politická výhoda je na strane prezidenta Hollanda a ekonomická výhoda leží v rukách Nemcov. Je treba zdôrazniť, že francúzska iniciatíva nie je len o presvedčení kancelárky Merkelovej, ale najmä o získaní dôvery nemeckého parlamentu, ktorý bude musieť ratifikovať akékoľvek zvýšenie nemeckých rozpočtových výdavkov voči EÚ.
Hodiny neúprosne odbíjajú čas, ktorého je žalostne málo. Priestor na vábivú ľavicovú rétoriku o hospodárskom raste tvorenom ďalším dlhom sa znižuje a tak prezident Hollande, ako aj kancelárka Merkelová musia rýchlo priniesť konkrétnu víziu na ďalšie smerovanie Európy.
Dúfajme, že pragmatizmus prevýši populizmus a dúfajme, že sa z Európy nestane len nafúknutá dlhová bublina, ktorej spľasnutie na dlhé desaťročia prinesie hospodársky útlm spojený so sociálnymi nepokojmi.
Postkomunistická poučka
História nám ponúka celú škálu možných riešení a nemusíme isť ani ďaleko do minulosti. Ropná kríza v sedemdesiatych rokoch a ázijská kríza rokov deväťdesiatych by mali byť pre nás dobrým vodidlom. Mohli by sme napríklad hľadať ponaučenia v politike železnej Lady Margaret Thatcherovej.
Ešte lepším vodidlom by sme mohli byť my, východní Európania. Sme to práve my, ktorí máme priamu skúsenosť s reštrukturalizáciou hospodárstva po páde komunizmu, keď sme sa museli vzdať mnohých sociálnych výhod a naštartovať produktivitu práce smerom k zvýšeniu konkurencieschopnosti a exportu. Sme to práve my, ktorí sme si musel utiahnuť opasok a vykasať rukávy, tak aby sme už dnes boli ekonomicky výkonnejší, ako sú Gréci, Portugalci či Španieli. To je práve cesta, ktorú by mali naši južní susedia na čele s Francúzskom nasledovať.
Recept je jednoduchý – zefektívnenie verejných financií a vyššia politická transparentnosť, zatraktívnenie a odsocializovanie pracovného trhu, aby sa firmám oplatilo zamestnávať, a podpora malého a stredného podnikania. Európa je najbohatším trhom sveta s najväčším počtom kvalifikovanej pracovnej sily. Mali by sme tieto výhody využiť v náš prospech.
Kto je Karol Piovarcsy
Vyštudoval Ekonomickú univerzitu v Bratislave. Od roku 2004 pôsobil v rôznych spoločnostiach v Londýne, kde pracoval ako realitný a komoditný obchodník. Od roku 2006 sa zamestnal v Saxo Bank. V súčasnosti je jej riaditeľom pre strednú Európu.