Slovenská diskusia o eurovale je od začiatku vyhranená a hysterická. SaS, ktorej padajú preferencie, naskočila na novú populistickú tému. Sulíkovské strašenie „nenažratými Grékmi“ je však demagógiou. Vôbec nejde o Grécko – to padne tak či tak, ide o to, kedy a či stiahne so sebou ďalšie krajiny, resp. či dôjde k insolventnosti finančného systému. Výhrada o „socializácii strát a privatizácii ziskov“ je namieste, je to však primárne problém európskej ľavice, ktorá podporu eurovalu vo viacerých krajinách mohla vymeniť za svoje podmienky. Na Slovensku však antikapitalistickú rétoriku produkuje neoliberálna SaS.
Demagógiou nešetrila ani druhá strana. Tvrdenie, že keď Slovensko s 0,5 percenta záruk euroval neschváli, tak padne euro alebo sa spustí kríza, je demagógia. Európa má záložný plán a Slovensko euroval nezastaví. Strašenie, že nesúhlas by znamenal vylúčenie z eurozóny a prídeme o eurofondy, je prehnané. Maximálnou cenou môže byť, že Slovensko by v prípade odmietnutia solidarity bolo vylúčené z Európskeho stabilizačného systému a stratilo by reputáciu. Čo nie je zase tak málo.
Hysterická verejná diskusia sa premietla do hysterických politických činov. Napriek predchádzajúcemu odmietnutiu prišla premiérka v utorok s prekvapivým spojením hlasovania o eurovale s hlasovaním o dôvere vláde sprevádzaným tvrdou rétorikou smerom k SaS. V tomto momente však nešlo o to, či má Sulík pravdu alebo nie, či je zodpovedný politik alebo narcistický hazardér. Ale o to, že jeho postoje k tejto téme sú dlhodobo komunikované a konzistentné. Pritlačiť ho a predpokladať, že zrazu hodí za hlavu dlhodobo budovanú politickú agendu, bolo hazardom – SaS by v takom prípade preferenčne skončila určite.
Premiérkin postoj by mal logiku, keby nemala inú možnosť ako schváliť euroval. Lenže ona ju mala, navyše sa s ňou predtým otvorene počítalo – nechať prebehnúť neúspešné prvé hlasovanie a dohodnúť sa s Ficom pred druhým hlasovaním. Existujú európske precedensy – holandská poslanecká snemovňa schválila euroval len vďaka podpore opozície. V Nemecku hlasovali proti eurovalu aj vládni poslanci, Merkelovej však ani len nenapadlo spájať hlasovanie s dôverou a vopred si zaistila podporu opozície. Fico sám takúto možnosť pripustil.
V prípade nespojenia hlasovania s dôverou vláde by bola Radičová prinútená rokovať s Ficom o druhom kole hlasovania. Síce s medzinárodnou hanbou, ale z pozície premiérky s vládnou väčšinou vo všetkých ostatných programových otázkach. Podmienky so Smerom by vyrokovávala z výhodnejšej pozície a určite by sa pridal aj doteraz neexistujúci tlak eurosocialistov na Fica. Ten avizoval, že v takom prípade bude požadovať politické konzekvencie. Nič horšie ako pád vlády a predčasné voľby by neuhral, pravdepodobne však oveľa menej. Radičová spojením hlasovania túto možnosť zablokovala.
Takto získala medzinárodnú blamáž, navyše pád vlády a výrazne horšiu rokovaciu pozíciu s Ficom. Bez väčšiny, s rozhádanou pravicou za chrbtom. Viac si Fico nemohol priať. Okamžite využil možnosť diktovať si podmienky a vynútil si predčasné voľby.
Viniť za súčasnú situáciu SaS je značne alibistické – premiérka urobila všetko pre to, aby zablokovala alternatívny scenár. Je ťažko logicky vysvetliteľné, prečo si Radičová na poslednú chvíľu vybrala horšiu z dvoch zlých ciest. Možno už mala dosť, možno bola k tomu donútená tlakmi zvnútra SDKÚ. Otázka znie, či cena nebola príliš vysoká.
Dôsledkom spojenia hlasovaní je, že s veľkou pravdepodobnosťou bude v apríli slovenským premiérom Robert Fico. Z vládnych strán môže paradoxne najviac získať SaS. Sulíkovo odmietnutie eurovalu a populistická rétorika by mu mohli vyniesť slušný vzostup preferencií. To však len v prípade, ak vyhrá „boj o interpretáciu“, kde zatiaľ ťahá za kratší koniec. Trojica vládnych strán okamžite za vinníka pádu vlády označila SaS. Ak mienkotvorné médiá prevezmú túto reinterpretáciu reality, SaS bude mať vážny problém. Sulíkovci sa asi v obrane postavia do čela protificovskej vlny a budú sa snažiť čo najviac spájať ostatné pravicové strany s Ficom – pravdepodobný scenár totiž vyzerá tak, že jedna, dve z nich budú Ficovým budúcim vládnym partnerom.
Martin Kugla, politológ