Populizmus je vlastný všetkým politikom. No nie každému sa podarí to, čo Robertovi Ficovi na Slovensku a Viktorovi Orbánovi v Maďarsku. Zjednotili pod svoje krídla takmer všetkych voličov svojich ideologických smerov a v najhlbšej ekonomickej kríze Európy za posledné desaťročia sľubujú zázraky. Lenže nedá sa povedať, že sú rovnakí.
Fico žiadnu revolúciu podobnú tej Orbánovej konzervatívnej nechystá – aj keď by si asi mohol sedem poslancov pre ústavnú väčšinu hravo časom „dokúpiť“.
Fico, aspoň navonok, používa slovo európske v pozitívnom slova zmysle prinajmenšom rovnako často ako „solidárny štát“, ktorý chce pomocou zdanenia bohatých vybudovať. A to prebral časť nacionalistických voličov Jána Slotu, ktorý sa tentoraz ani nedostal do parlamentu. Pre Orbána je naproti tomu Európska únia len ďalšia v rade tých, ktorí nechápu historickú úlohu a utrpenia maďarského národa.
Orbán si v ťažkej hospodárskej situácii pomohol vyšším zdanením firiem so zahraničnými vlastníkmi a znárodnením súkromnej časti dôchodkového systému. Aj po tejto skúsenosti južného suseda je Fico s podobnými nápadmi opatrnejší. Útočí hlavne na domácich kapitalistov a úspory z penzijných fondov chce investovať do diaľnic, nie s nimi zalepiť rozpočet. Teda zatiaľ.
No jedna podobnosť teda je. Smer má ekonomický program aj pár konkrétnych čísel, napriek tomu si po skúsenostiach z minulosti nie sú ekonómovia a podnikatelia istí, čo sa bude diať. Vláda Orbánovho Fideszu v kríze plátala jeden ekonomický plán za druhým, pretože Orbán mal plné ruky práce so svojím národnoobrodeneckým projektom.
Fico je ultrapragmatik, Orbán ultraidealista. Spoločnú majú obaja páni neistotu, akú najmä v ekonomike ich vláda vyvoláva.
Martin Ehl, Hospodářské noviny