Závislosť slovenskej ekonomiky od jedného odvetvia je rizikom, s ktorým sme konfrontovaní už niekoľko rokov. Paradoxne žiaľ aj chvalabohu zároveň. Zatiaľ čo v rokoch najsilnejších vzostupov HDP u nás, bolo obľúbeným rétorickým cvičením predsedu vlády Roberta Fica vyčítať svojim politickým protivníkom, že urobili zo Slovenska montážnu dielňu Európy, od jeho druhého nástupu do premiérskeho kresla, o týchto zdanlivých „skrivodlivostiach“ podozrivo mlčí.
V samotnom priemysle pritom za posledných šesť rokov, žiaľ, nedošlo k výraznejším zmenám, ktoré by rozšírili jeho variabilitu a znížili jeho závislosť od automobilového odvetvia. Práve naopak, automobilky sú u nás ešte dominantnejším hráčom, čo sa už prejavilo aj na znížení plasticity ostatných priemyselných odvetví, z ktorých stále viac vytŕčajú práve dodávky pre montážne závody automobiliek. A, žiaľ, neplatí už ani to, že druhým oporným pilierom slovenského priemyslu je elektrotechnická výroba. I keď podniky vyrábajúce televízory v tomto roku zatiaľ prispeli k rastu priemyselnej produkcie u nás, ich pozitívny vklad môže s odchádzajúcim letom odznieť. Už len snívať pritom môžeme o tom, že by na Slovensku prudko rástla produkcia firiem s vyššou pridanou hodnotou, alebo sa na nohy postavil segment malých a stredných firiem. A slabinou našich strojárov je ich nízka konkurencieschopnosť v porovnaní s východnejšími krajinami Európy.
A práve tento stav je výzvou, ktorej vláda premiéra Fica čelí. Jeho kabinet môže preukázať svoje schopnosti pri transformácii štruktúry slovenského priemyslu. Chce to len jediné, prilákať firmy, ktoré dokážu vyrábať s vyššou pridanou hodnotou a rozvíjať segment malých a stredných firiem. Lebo ak sa tak nestane, môže našu ekonomiku doviesť akurát tak do autu.
Vladislav Doktor, vedúci redaktor Firiem a financií